Meče mocných

1. kapitola, 1. časť

SYVER

Deň bol ponorený do tmavých farieb. Inokedy modré nebo dnes zakrývali husté čierne chumáče mračien, ktoré skrz stropný otvor krypty vrhali šedé tiene. Z vonka sa niesol hvizdot silného vetra, ktorý prefukoval cez neopravené praskliny hrubých múrov z masívneho kameňa. Z diali znelo hlasné burácanie hromov a lámanie sa krehkých vetvičiek stromov skláňajúcich sa nad ponurou stavbou.

Muž v honosnom modrom plášti zdobenom zlatým šitím jarných kvetov sedel temer nehybne na drevenej lavici len pár krokov od kamenného podstavca siahajúceho mu do pol pása. Lakťami sa opieral o rozkročené nohy a prázdny pohľad upieral na sochu uloženú na podstavci pred ním.

Kamenná podobizeň ženy vytvorená z bieleho kremeňa ležala s hlavou opretou o svoju pravú ruku a s trupom zdvihnutým nad výšku svojich plných bokov. Ženskú siluetu jej objímal odev ukutý z čierneho striebra a osádzaný mohutnými rubínmi v zlatých lôžkach. Jemné rysy tváre jej boli dotvorené mäkkým kovom z baní z Mlžných hôr a potiahnuté vrstvou bieleho zlata, na ktoré boli doly Tratykonnu bohaté. V očiach mala dosadené zelené kamene neveľkej hodnoty, no obrovského lesku, ktoré odrážali slabé zelené lúče svetla na vykladanú podlahu.

Syver netušil, koľko času strávil len tichým sledovaním vernej napodobeniny jeho niekdajšej manželky, Marsie z Mitry.

Nedalo sa povedať, že šikovné ruky kamenárov a klenotníkov z kráľovských dielní nevystihli jej krásu a ženskosť, no chýbalo jej to, čo dodávalo jej pôvabu tú stratenú iskru - chýbal jej život. Z nehybnej tváre stvorenej podľa desiatkov obrazov od najväčších majstrov svojho mena sálal chlad, ktorý priam odporoval Syverovým spomienkam na jej vždy vysmiatu tvár a jamky v lícach.

Snažil sa spomenúť si na jej hlas, smiech i na iskričky v jej očiach, darmo. Ubehol pridlhý čas na to, aby bol schopný vybaviť si čo i len niektorý z jej veršov, ktoré denne prednášala pri večeri ako naučenú modlitbu. Všetky jeho spomienky už dávno vybledli. Stratili sa v opare žiaľu, ktorý za sebou zanechala ako temnotu zahaľujúcu jeho myseľ do hodvábne jemnej, no nepreniknuteľnej látky. Cítil sa stratený.

Keď sa po dlhej dobe postavil, cítil bolesť v nohách. Dlhými krokmi prikročil k drahému sarkofágu svojej milej, ktorý nechal vytvoriť, aby si dochoval aspoň letmú spomienku na jej zjav, a pohladil kamennú ruku, čo ležala na striebornej atrape látky.

Bola to jedna z posledných vecí, ktorá mu ako pamiatka ostala dodnes. Šperky, ktoré nosila už dávno zaslal na panstvo jej rodičov ako symbol jeho zármutku. Obrazy, na ktorých sa vynímala jej tvár zväčša zničil jeden z letných požiarov na ich sídle a z honosných šiat už dávno vyprchala jej vôňa. A hoci bolo miesto posledného odpočinku jeho ženy tou poslednou spomienkou, ktorá mu dokázala aspoň na chvíľu navrátiť spomienky po jej kráse, ostalo mu po nej ešte niečo, čo však ani zďaleka nenieslo tak očiam lichotiaci zjav ako jej vyšperkovaná socha.

Z krypty vyšiel za zvuku hromu. Plášť sa mu zavlnil pod silným nárazom vetra a havrane čierne vlasy mu sfúklo do tváre. Tvár plnú zármutku stočil k hnedákovi uviazanému k vysokému topoľu neďaleko krypty. Po pár krokoch vysadol na jeho chrbát, uvelebil sa na mäkkom koženom sedle a popchol koňa vpred.

Nervózny žrebec klusal po jednej z desiatok ciest kľukatiacich sa pomedzi domy panského mesta. Keď už im bol i hrad uprostred neho v dohľadne, z mračien sa spustil prudký chladný dážď lahodiaci jedine suchým poliam bažiacim po jeho vlahe.

Keď Syver prešiel cez vysokú hradnú bránu, spod krytých stajní už vychádzal starý koniar Milevio Vaik, ktorý ho i s koňom odviedol pod prístrešie a pomohol mu zosadnúť z vysokého koňa.