Meče mocných

4. kapitola, 3. časť

ELLERY

Viedli ho lesom, poľom i pastvinami. Nohy mu chabli, sily dochádzali. Každou chvíľou bolo ťažšie odolávať únave, ťažšie zabraňovať pádu k zemi. Zdalo sa mu, akoby zrýchľovali a on nestíhal. Nedokázal sa sám posúriť, vzchopiť a donútiť sa zrýchliť. Nohy sa mu plietli.

Noc už dávno padla na unavenú krajinu. Iba fakle jazdcov naďalej osvecovali neistú cestu, ktorá nemala konca. Všade bolo ticho. Jediný zvuk, čo sa ozýval okolím bol dupot konských kopýt a pazvuky ozývajúce sa z Elleryho žalúdka. Kŕče ho nútili hrbiť sa väčšmi, než samotná únava. Hlavu skláňal zväčša k zemi, nezvládal ju držať hore. No keď onej chvíle nachvíľu pohliadol nahor, videl svetlá. Tisícero a tisícero svetiel. Neveril tomu, nechápal – blúznil. Len sťažka sa dokázal prinútiť zdvihnúť hlavu nahor, no výhľad mu rozbúchal srdce.

Množstvá stanov sa striedali so vztýčenými stĺpmi, na ktorých vrcholoch plápolali plamene. Ľudia sedeli v kruhoch pri ohňoch, zbroj mužov odrážala ich svetlo a všetko bolo zaliate zlatistou žiarou.

Ellery unavene zaklipkal očami. Svetlo ho donútilo prižmúriť oči a zvraštiť tvár. Toľko ohňov zažatých na jednom mieste ešte nevidel. Nebol zvyknutý na nočné zapaľovanie vatier v tábore – vždy si nosil vlastnú fakľu, ktorou sa v tme snažil posvietiť si aspoň pod nohy.

Pnutie lana, čo ho ťahalo, zmizlo. Zarazene zastal a pozrel na jazdca zostupujúceho z koňa. Uškŕňal sa na neho. Nasucho prehltol. Nepáčil sa mu pohľad, akým na neho két zazrel a ani úškľabok, ktorý na mu vynímal na tvári.

„Tak čo, pirn, budeš prosiť o život?" zasmial sa a z koňa zopol povraz. Prudko si Elleryho stiahol k sebe a zmotal si lano okolo ruky, aby mu bol bližšie. „Poď!" poručil a potiahol ho svojím smerom.

Ellerymu sa skoro podlomili kolená, horko-ťažko sa udržal na nohách a prinútil sa vykročiť vpred. Vpadnuté oči pritom striedavo upieral na mužov chrbát a okolie, ktoré ešte stále žilo, hoci noc už dávno započala. Okolím sa niesla vôňa mäsa, čo sa pieklo na okrajoch ohnísk a zvuky zvončekov zavesených na vchodoch stanov, čo sa rozozvučali s každým závanom vetra. Všetko sa zdalo pokojné. Akoby tam o tomto čase nedoliehala pravda, že bola vojna, že prichádzala smrť. Jedine nachystané zbroje, zbrane pohojdávajúce sa pri bokoch mužov a zavše i tváre pomaľované bojovými farbami, aké bolo počas boja časté vidieť iba na kétskych tvárach, mu ju neustále pripomínali.

Nohy ho už ledva niesli, két ho viac ťahal, ako viedol. Šliapali snáď cez polku tábora, kým zastavili pri veľkom stane, pri ktorého vchode na drevenom kláte posedával muž. Ani na nich nezazrel. Pozornosť venoval len dýke, ktorú práve brúsil a svojmu tichému spevu, ktorý však temer nebolo počuť.

„Zen," sykol két pritiahnuc si Elleryho opäť o čosi bližšie. „Nesiem ti novú hračku."

Chlap zdvihol zrak. Jedno oko mu zakrýval kus látky presiaknutý krvou a ústa mu pretínala hlboká, ešte nezahojená rana. Znudene si prezrel Elleryho, odpľul si do trávy a dýku si zasunul pod koženú vestu. „Nejako ich pribúda, nezdá sa ti? Azda to už aj robia dobrovoľne. Vari sa sami chcú nechať chytiť," poznamenal otrávene a vstal. Podišiel k Ellerymu. Schmatol ho za hrdlo a oblizol si suché pery. Hlavu mu vykrútil k sebe a usmial sa na nenávistný pohľad, čo mu bol venovaný. Dlhé nechty zaboril hlboko do Elleryho kože a jednou rukou nahmatal i lano, čo mu zväzovalo ruky. „Tretí za dva dni. Kde ich, do zatratenia, berieš?"

Muž pokrčil ramenami a uškrnul sa. „Bohovia mi ich hádžu pod nohy. Vďačia sa mi za moju vieru, za moje obete. Bojujem pre nich a oni zato pri mne stoja."

Zen znechutene prikývol. Pozornosť presunul na Elleryho a úsmevne sa na neho zadíval. Páčil sa mu. Páčila sa mu tá beznádej v očiach, ten strach odrážajúci sa v postoji ako v zrkadle. Tešil sa na neho – tušil, že si ho ešte vychutná. Napäl svaly, nechty zaboril hlbšie do mäsa. V očiach mu zaiskrilo. „A ty čo, hnida? He? Že či ma ty budeš prosiť o milosť?" zasmial sa, no nato hneď zvážnel. Naklonil sa bližšie a hlavu mu stiahol k sebe. „Trošku si užijeme, neboj sa," šepol slizko a postrčil ho nabok. „No tak, hyb sa! Dnu!" skríkol náhle a nasilu vtlačil Elleryho do tmavého stanu.