Meče mocných

9. kapitola, 3. časť

SYVER

Chodbou s klenutými stropmi znelo agresívne dupanie dvoch párov nôh. Prvé sa snažili o útek, o odchod od problémov, čo sa zakrádali za nimi. Druhé, tie ťažkopádnejšie, zase prenasledovali muža pred sebou snažiac sa dostať z neho aspoň jedného slova, jednej odpovedi.

„Svadba?! Ako to, že o ničom neviem? Nič si mi nepovedal!" štekal rozzúrene Reil a prsty zatínal v pästiach. „Kedy si sa na tom dohodol?!"

„Nebol to môj nápad," prskol k nemu Syver a zrýchlil krok. Nemal náladu čokoľvek rozoberať.

„Ale súhlasil si!"

„Nemám na výber," odvetil mu Syver odmerane a sklopil tvár, na ktorej sa vynímala bolestná grimasa. „Všetko dohodol za mojim chrbtom, netušil som, že sa to stane."

Reil nevrlo zavrčal. Siahol po jeho rukáve a stiahol ho späť. Oči zabodol do tých jeho. „Chceš mi povedať, že si o ničom nevedel, ale keď ťa tvoj otec pozval späť, tak si nás hnal bez prestávky dňom i nocou až sem?"

Syver vzdychol. Hlavu zaklonil vzad a pretrel si oči. Prstami si prehrabol vlasy a odvrátil zrak. „Nie, to... Nechaj to tak, Reil. Už to aj tak nemá význam."

Reil si založil ruky na hrudi, podvihol bradu. „Aha?" odvrkol ticho a premeral si priateľovu ustarostenú tvár, „takže sa ani nedozviem, kto je tá šťastná?"

Syverovi stiahlo žalúdok. Neiste pozrel na zarasteného muža pred sebou a zafučal. Priečilo sa mu o tom hovoriť už z princípu. Už vtedy, keď mu otec objasnil všetky svoje plány, pomyslel na Reila. A myslel na neho i neskôr, celý deň i vtedy na terase, avšak nenabral odvahy. Nezdalo sa mu to správne. Vrhol na Reila pohľad plný neistoty.

„Takže nie?"

„Ty... Ja potrebujem čas. Neviem to... Je to..." slová sa mu zasekávali v hrdle.

Reil sa zahmýril, nasrdený pohľad vrhol na obraz na pravej stene a založil si ruky na hrudi. Tvár mu klesla. „Bude to... kráľova dcéra, mám pravdu?" opýtal sa neisto a zahryzol si do pery. Pohľad poslednej nádeje vrhol k Syverovi, ktorého tvár potemnela.

Čiernovlasý muž sykol. Bál sa onej otázky. Zúfalo sklonil zrak i zahryzol si do vnútra líca. Nemal čo povedať.

Reil zavzdychal. Všimol si skleslého pohľadu, pokúsil sa pousmiať sa. „Aspoň budem bližšie rodine," povedal hľadájúc výhody ich situácie a poškrabal si líce. „Netere som si nevidel od toho leta, čo sa Eie Taniela narodila. Zeris som ešte ani nevidel."

Syver zafučal. „Tvoja sestra to asi takto nevníma," šepol mysliac na ženu, ktorej sa už od detstva protivil, ktorá mu dávala za vinu, že Reil opustil ich rodovisko.

„Nikdy nepochopím čo je problém vás dvoch. Poellete je skvelá," zakrútil hlavou. „Chce pre svoje deti to najlepšie. Je lepší snáď nejaký... nejaký násilník? Snáď Smačov syn, ten opilec?"

„Takže sa radšej zmieri s tým, že si jej dcéra vezme muža jej veku, ktorého prvá žena umrela pri pôrode kripla? To tým hovoríš?" hlas sa mu chvel. Pevnosť očí prelomili zbiehajúce sa slzy, čo spôsobovali ohromný jas jeho očí a zároveň až nepríjemný pohľad, čo ľútosťou trhal srdce.

„Syver..."

„Nie, Reil. Celé to je hlúposť, z ktorej len všetci utrpíme. Bohovia vedia či vôbec môžem mať deti a nech Bohovia Nayllu chránia ak..." nasucho prehltol. Spomienky na Marsie ho opäť raz prichytili nepripraveného. Päste zaťal, hlavu sklonil snažiac sa zadržať slzy. Nezniesol by vidieť umierať ďalšiu ženu v takých mukách. Nie Reilovu neter. „Prepáč," šepol a otočil sa na odchod, z ktorého ho Reil predtým vyrušil.