Meče mocných

8. kapitola, 2. časť

RYTHION

Telom mu myklo. Prekvapene zdvihol hlavu a načúval. Kdesi v diali začul zvon, kone i všakovakú vravu, no zvuk otáčajúcich sa kolies vozu utíchol. Povzdychol. Nezdalo sa mu, že by stihol ubehnúť ďalší deň a on mal dostať napiť.

Drevo zavŕzgalo a Rythiona oslepilo ostré svetlo neadekvátne pozdného večera. Zažmurkal. Oči ho štípali a jediné, čo dokázal v prudkom svetle rozoznať, bol tmavý obrys muža － otrokára. Zviazané ruky si predostrel pred tvár, aby si zatienil a nechápavo zazrel na muža oproti.

Vedľa neho sa zjavil ďalší tieň － o niečo vyšší a tenší, zahalený v železných plátoch. Naskočil na voz a urobil pár krokov k nemu, avšak venoval mu len letmý pohľad. Zašiel viac dozadu, prezeral si tovar všetkého druhu a ústami nehlučne hýbal. Potom sa otočil, vyšiel a zoskočil späť na zem. Otrokár si založil ruky na hrudi.

„Za neho, alkohol a škorpióny to bude príplatok," oboznámil ho a praskol si prsty.

„Mám aj pár vín. Mohli by sme sa dohodnúť, keby vám tu nejaké nechám, nie?" uškrnul sa na to pehavý chlap a načiahol sa k debne zakrytej starou dekou. Odklopil veko a nenápadne pozrel na strážcu vedľa seba. Prezeral si obsah.

„Za päť fliaš ti odpustím jeho i ďalšie vína a medovinu, ale škorpióny musím počítať. Veliteľ z nich má hrôzu aj keď sú mŕtve, nie ešte živé," poznamenal a poškrabal sa po brade. „To bude za jeden zlatý a tri strieborné za prechod."

Otrokár len letmo prikývol a pretrel si oči. „Čo sa dá robiť," vzdychol a siahol do krabice, z ktorej vytiahol niekoľko fliaš a podal ich mužovi vedľa neho. Siahol po vrátach vozu a ešte raz si prezrel celý svoj tovar. Pohľadom zastal na Rythionovi, ktorý na neho vrhal nevraživý pohľad a s úsmevom zatvoril voz.

Rythion zafučal. Ešte čul zvuky krokov, no boli tlmené － vzďaľovali sa. Netrvalo dlho a ucítil opätovný pohyb vozu. Nebol si istý kam mierili, no nemal dobrý pocit. Nie, keď práve prešli cez mestskú stráž bez problémov, hoci ho tam držali proti svojej vôli.

Telo mu nadskočilo, keď kolesá voza vyšli na akúsi prekážku na ceste. Okolie zaplnilo množstvo zvukov a skrz škáry sa k nemu predrala vôňa pečiva. V bruchu mu zaškvŕkalo. Bol si istý, že je v meste. Hlasy v okolí silneli, dalo sa rozlíšiť, že patrili najmä mužom. Posunul sa bližšie k vrátam vozu a naklonil sa k úzkej štrbine, skrz ktorú prechádzal tenký lúč svetla. Priložil k nej oko a zamrkal. Denný jas ho stále dráždil.

Prechádzali úzkou ulicou, ktorej strany lemovali vysoké kamenné domy natisnuté jeden na druhý. Bolo slnečno, ale pri pohľade na šedé okolie pokryté bahnom vyzeralo všetko omnoho ponurejšie, než skutočne bolo. Ľudí v okolí nebolo vidieť veľa, no hlasov čul snáď viac, než počas celého života dokopy. Bol zmätený. Netušil, koľko času ubehlo odkedy vyrazili ani akým smerom mohli ísť. Netrúfal si ani odhadnúť, kam ho muž zaviedol.

Keď prešli popod bránu, nad ktorou sa týčila mohutná veža, zastali. Ľudí naokolo pribudlo a úzka ulica sa zmenila v podlhovasté námestie dláždené zámockou dlažbou. Hlas, ktorý kdesi v diali prekrikoval všetky ostatné, zosilnel.

Rythionom myklo, keď drevené vráta, cez ktoré nakúkal von, razom zmizli a pred ním sa zjavila trpká tvár otrokára. Nasucho prehltol. Chcel sa odtiahnuť, no muž sa natiahol k jeho rukám a silne zatiahol za remeň, čo mu pútal ruky.

„Poď," sykol nevrlo a naznačil mu, aby sa postavil.

Stuhnuté nohy ho zaboleli, keď po dlhom čase dostúpil na zem. Mierne skrčený sa nemilo pozrel na chlapa pred sebou a letmo sa rozhliadol po okolí. Nespoznával to tam. Nemal ako. Nestačil však plne zhodnotiť svoju situáciu, chlap za ním zavrel voz na zámku a začal ho ťahať šrégom cez ľudí k stredu námestia.

Zaostril na mužovi, ktorý stál vyššie, než všetci ostatný. Vykrikoval z drevenej konštrukcie kdejaké sumy, na ktoré sa z davu ľudí ozývali mnohé odozvy. No až keď zastavili v rade, čo sa tiahol až ku vyvýšenine s vyvolávačom, Rythion si všimol predávaný tovar. Stiahlo mu žalúdok. Pochopil, kde sa nachádzal.

Osie diery, ozvalo sa mu v hlave temer okamžite. Miesto, kde žiadne zákony neplatia, kde otrokári, piráti, banditi, vyhnanci a všetká čierna splodina sveta nachádzali úkryt a snáď i domov. Mesto známe každému a nikomu zároveň bolo pre bežných ľudí len rozprávačka. Nikto netušil, kde sa nachádzalo, ako sa tam dá dostať alebo odísť － bol to chýr, ale skutočnejší, než veľké červy Pustiny, stromonoži Hladných ostrovov, ľudožravé tiene z púšte alebo hady nadmerných rozmerov kľukatiace svoje telá vo vlnách Mandovho mora.

Stiahlo mu žalúdok. Pozrel na ľudí pred sebou, ktorých množstvo nevedel spočítať a zvraštil tvár. Hlava sa mu zatočila a bol nútený niekoľkokrát zamrkať, kým opäť zaostril zrak. Na ramene pocítil dotyk. Trhol sa a splašene pozrel na pehavca pri ňom, čo si ho pritiahol bližšie. Z tváre mu stiahol náhubok, čo ho doteraz mučil a založil si ho za opasok.

Rythion sa zhlboka nadýchol. Ústa sa mu zdali razom prázdne a ľahké, zuby hladké. Z rán a otlakov sa razom predrala krv a zanechala za sebou železnú pachuť a bolesť. Jazykom si prešiel po zuboch a nesmelo pozrel na chlapa vedľa seba. Mal chuť čosi povedať, no zároveň v sebe nedokázal nájsť chuť rozprávať. Cítil sa prázdny.

______

_RP_

Publikované: 17. 11. 2017