Meče mocných

2. kapitola

MIRA

Podlhovasté tiene sa plazili po vyprahnutej zemi ako čierne hady zakrádajúce sa k nič netušiacej koristi. Slnko iba vychádzalo. Z piesočnatej zeme ešte bolo cítiť chlad noci, ktorý stískal v objatí bosé detské nôžky radostne skákajúce do vzduchu.

„Už!" kričal bosý chlapček v priveľkých handrách, kým sa ho len o málo staršie dievčatko snažilo udržať na zemi. „Už!" opakoval a tlieskal drobnými rúčkami tak silne, až ho začali štípať dlane a pokožka sa mu na nich sfarbila do červena.

Mira z celej sily zatínala nechty do pliec chlapca, jej brata Rossa. „Prestaň, ešte sú ďaleko! Neprídu skôr, než večer," napomínala ho, hoci ona sama nedokázala odtrhnúť oči od čiernych siluet črtajúcich sa v diali rovnej vysmädnutej zeme. Bolo ich viac ako zvyčajne. Šesť či sedem obrích zvierat a rovnako jazdcov na ich širokých chrbtoch.

Ross ich dnes videl prvýkrát. Mal len päť rokov a jeho oči zo sveta videli ešte primálo. Mira bola staršia, brata mierne prevyšovala, no do tváre vyzerala snáď rovnako staro ako on. Pánov púšte videla už štyrikrát, ale vždy len v rovnakej trojčlennej skupinke, na ktorej čele šiel veľký muž odetý v zlate a za ním dvaja iní, ktorých tváre zakrývali desivé masky.

Prichádzali a odchádzali, občas niečo doniesli, občas vzali; no nikdy k nikomu neprehovorili. Niektoré z žien si čas od času šepkávali, že začuli ich rozhovory, keď okolo nich prechádzali, no z úst im miesto slov vychádzali len chrapľavé zvuky.

Tentokrát ich chcela počuť i ona. Chcela sa pozrieť z blízka na slony i ťavy a chcela zistiť, čo vydávalo ten zvláštny rachotiaci cengavý zvuk vždy, keď vošli do mesta.

„Chcem ich vidieť! Prečo idú tak pomaly?" zasťažoval sa chlapec a prestal poskakovať. Vyvliekol sa z Mirinho zovretia a s odutými perami na ňu smutne pohliadol. Rukami rozhodil vo vzduchu a dupol nôžkou. „Prečo?"

„Nejdú pomaly," odvrkla a vyhladila si strohé šaty. Chcela mu to vysvetliť, vyviezť ho z omylu, no do ruky jej vrazil malý kamienok a z neďalekej uličky sa ozval pobavený rehot.

Vedela, komu smiech patril i čo to pre ňu znamená. Tvár jej očervenela, keď sa pomaly obracala k skupine chlapcov rôzneho veku. Rúčky sa jej zovreli v päste. Do očí sa jej začali tisnúť slané slzy a v hrdle jej vyschlo.

„Ha! Zubatá sa opäť zatúlala preč od svojej mamky!" skríkol jeden z chlapcov, na čo sa ozval smiech celej tlupy. „Ross, čo tam tak stojíš? Snáď si sa s ňou neskamarátil," vykríkol posmešne jeden z nich.

Ross očervenel. Vyplazil svojej sestre ružový jazyk a rozbehol sa k bande. „Nie!" vykrikoval pri tom a rozhadzoval rukami. „Nie, nie, nie," opakoval splašene. Na to sa vtlačil medzi vyšších chlapcov, čím Mire úplne zmizol z dohľadu.

V hrdle pocítila silné škrabanie – hrču, ktorá sa každou chvíľou zväčšovala. Roztrasene hľadela do čiernych očí najvyššieho z chlapcov, ktorý jej opätoval nenávistný úsmev. Pokúšala sa udržať slzy, čo jej zaplavili oči.

Zrak sklopila k zemi a so skrčenými ramenami cúvla. Ešte raz hodila očkom po chlapcoch a s prvou slzou sa rozbehla preč. Spoza seba začula urážky, posmešné výkriky i zvuky kamienkov, ktorými sa ju pokúšali obhádzať.

Nohy sa jej v behu plietli, potkýnali a zakopávali o skalky ukryté pod vrstvou bieleho piesku. Po okrúhlych lícach jej stekali slané slzy a zastierali jej zrak. V behu sa len tak-tak vyhýbala napnutým lanám, čo sa ťahali skrz uličky medzi stanmi z ťavej kože tak, ako sa jašterice v lete naťahujú na rozžeravených kameňoch. A keď piesočný svah začal prudšie klesať, schválne sa hodila na chrbát a zošuchla sa po hrboľatej cestičke zvažujúcej sa popri skalných stenách.