Meče mocných

4. kapitola, 1. časť

ELLERY

Okolím sa ozývali zvuky boja. Tupé nárazy štítov sa prelínali s rinčiacimi tónmi oštepov a mečov. Ten deň sa však neprelievala krv, nanajvýš víno, pivo a sladká medovina. Drevené sudy, či skôr ich zvyšky, ležali rozlámané pod šiatrami, na cestičkách medzi stanmi boli rozhádzané kusy zbroje a neuviazané kone sa potulovali ránom. Hŕstka mužov, ktorá sa už stihla spamätať z nočných osláv, už sedlala kone a pokúšala sa nájsť si stratenú zbroj. Mladší, tí, ktorí boli ešte pod dohľadom kapitánov cvičných jednotiek, sa v dvojiciach zahrievali v boji zblízka.

Ellery ich pozoroval z výšky drevenej konštrukcie všímajúc si pravidelnosť ich úderov. Mnohí z nich boli ešte len chlapci, čo ešte stále snili o matkinom prsníku a jej teplom lone. Bolo na nich vidieť slabosť, zmätenosť, a predsa i priveľkú sebadôveru, čo ich neraz sotila k zemi.

Vychutnával si zvuky trieštiacich sa cvičebných mečov, výkriky bolesti a ľaku chlapcov. Užíval si rytmus boja. V ruke pohojdával poloprázdnou fľašou s nie práve najkvalitnejším vínom, no predsa si z nej usrkol vždy, keď zbadal pád niektorého z detí. Uškŕňal sa nad chlapcom, čo nedokázal z pošvy vytiahnuť meč a ešte väčšmi, keď ich takých zbadal omnoho viacej. Boli nevycvičení, chabí a chýbal im cit do boja – boli primladí.

No i napriek tomu, boli potrební. Pri poslednom boji sa pirnské vojsko zmenšilo o viac, než o štvrtinu. Skoro tisícka mužov v predných líniách umrela, omnoho viac ich teraz ležalo zranených a pár snáď i utieklo či sa stratilo v lese, kde boj prebehol. Namiesto všetkých tých, o ktorých tam vo večer výboja prišli, tu dnes mali chlapcov z ulíc, pekární a pri väčšom šťastí i pár z Hniezda. Chlapcov, ktorí nemali šancu obstáť v boji a chlapcov, ktorí prvýkrát v živote čo i len videli zbrane.

Neľutoval ich. Vojna bola vojnou, dlhá a náročná pre obe strany. Vedel, že väčšina z mužov bojujúcich v nej sa jej konca nedožije – dobrých a skúsených mužov, tak prečo by ho trápili chlapci? Deti bez rodiny?

Za sebou začul kroky, ťažkopádne a pomalé. Drevené laty sa prehýbali pod nohami prichádzajúceho a vydávali nepríjemné, hlasné vŕzganie. Veľký tieň muža zakryl slnko, ktoré Elleryho hrialo v tvári a vetrík privial sladkastý puch plesnivejúcej kože.

Ouelova tvár sa mračila ako vždy. Na ostrej brade mu snáď po prvýkrát v živote vyrastalo denné strnisko a na čele mal nalepené mokré vlasy. Krčil nosom a v tichu zazeral na Elleryho káravým pohľadom. Prezeral si ho. Skúmal jeho bledú tvár a červené líca, roztrasené ruky a neupravené kučery, čo sa mu krútili okolo krku. Nevyzeral nadšene.

„Zase," poznamenal hrubým hlasom a odvrátil zrak.

„Zase," zopakoval Ellery nedbalo s vedomím, čo jeho priateľ vidí. Očakával ďalší dlhý predslov, výčitky, ktoré by ho ponorili hlbšie, než bol, no dočkal sa len ticha, ktoré ho ranilo väčšmi, ako akákoľvek iná možnosť.

Na hodnú chvíľu zavládlo ticho. Prázdne a nepokojné, také, čo neprináša dobré správy. Kdesi pod nimi sa ozval výkrik raneného chlapca, kone zaerdžali a rozbehli sa pomedzi stany. Slnko sa pomaly plahočilo nad koruny stromov, v ktorých sa ozýval vtačí spev.

Svet sa pre neho akoby spomalil. Nemal viac slov pre priateľa, nemal chuť na neho hľadieť. Cítil jeho sklamanie, keď si všimol fľaše vína, ktorou pohojdával medzi prstami. Hanbil sa. Na chvíľu pocítil vinu, ktorá mu celý čas patrila, hoci ju vždy znášal len Ouel – pocítil starosť o svoju závislosť, hoci si ju nikdy nepriznal. Nerád pozeral na Oua, nerád sa pozeral na pravdu o sebe samom. Bol proti nej bezbranný.

Ouel si napokon vzdychol. Jednou rukou sa zachytil dreveného zábradlia a opatrne sa otočil k Ellerymu. Poškrabal sa po hustých vlasoch a opäť si povzdychol. „Dúfal som, že ťa tu tak nenájdem," zafrflal a kútiky mu stiahlo nadol. „Chcel som si nájsť dôvod, aby som si ťa ešte raz mohol zastať..."