Meče mocných

8. kapitola, 3. časť

RYTHION

Chvíľu len stál, keď ho muž postrčil vpred, aby zaplnil medzeru, čo pred ním vznikla, keď sa dievča pred ním pohlo. Urobil krok vpred. Keď pocítil ďalšie postrčenie, zháčil sa. Podráždene zazrel na otrokára, ktorý však zo založenými rukami stál o krok ďalej so zrakom upretým do davu. Znovu. Postrčenie tentokrát prišlo z opačnej strany a Rythion nechápavo otočil zrak. Stál pri ňom starý muž s čiernou šatkou okolo hlavy. V ruke držal neveľkú dýku v pošve, ktorou do neho strkal a v ústach mal škoricovú vetvičku. Prezeral si ho.

V hrdle mu navrela hrča. Zahryzol si do pery a odvrátil zrak. Nebolo mu to príjemné.

„Koľko za neho chceš?" frkol starec po otrokárovi a znovu pichol do Rythionovho boku.

Pehavec zazrel na chlapa vedľa a pritiahol si Rythiona bližšie. „Je na dražbu, nie pre teba," prskol a urobil ďalší krok dopredu.

„Dám ti šesť. To je dobrá ponuka, nemusíš platiť za krik toho hore," ramenom kývol k dražiteľovi, „ti to vyjde výhodnejšie."

„Odpáľ."

Starec zafučal. Ešte raz si prezrel blonďatého chlapca, ktorého oči farby búrkových mračien si ho neiste prezerali a otočil sa na odchod. Krívavým krokom s hundraním zmizol v dave ľudí, ktorí obchádzali a prezerali príchodzí tovar.

Krátke kroky, ktorými postupoval vpred sa mu zdali nekonečné. Cítil sa slabo a choro; ľutoval, že odmietol späť cestou. Oči sem-tam zdvihol, keď ho ktosi obchádzal či i utrúsil slovo, no hneď ich opäť sklopil. Nezdalo sa mu, že si zaslúžil taký prísny trest za takú banálnu sumu. Zrada bolo jediné, čo mu napadalo pri pomyslení na Karalovu tvár.

Hlavu zdvihol, keď sa pri jednom z krokov mu miesto kamennej dlažby pod nohami zjavil drevený schod. Stál pri konštrukcii, na ktorú práve vyšlo dievča s olivovou pokožkou. V ušiach mu zaľahlo pri náhlom výkriku dražiteľa. Stiahol pery a pozoroval, ako suma každou chvíľou stúpala.

Hlasy stíchli. Muž posunul dievča späť ku schodom, pri ktorých stál Rythion a poškrabal sa na krku. Rythion sledoval, ako mladé dievča, najviac pätnásťročné, schádzalo po úzkych schodíkoch k mužovi, ktorý ju čakal už i s kupcom po boku. Venoval jej smutný pohľad, no hneď nato, ho už otrokár tlačil hore.

„Chlapec, mám tu chlapca!" ozval sa mužov prenikavý hlas, kým k nemu Rythion pomaly kráčal. Chlap ho schmatol za rameno a stiahol bližšie. Venoval mu dlhý neistý pohľad. „Za šesť! Kto dá šesť?"

V diali sa ozval výkrik. Rythion sa zhlboka nadýchol a rozhliadol po dave, nad ktorým stál. Žalúdok mu stiahlo. Úplne prestal vnímať hlasy, ktoré ho obklopili a jediné, čo si ešte zvládal všímať boli ruky, čo sa v dave dvíhali. Oči mu medzi nimi len tikali, dych sa mu zrýchlil. Pohltil ho strach.

Plece mu stisla čiasi ruka. Vyjavene pozrel na tvár dražiteľa, ktorý na neho vrchol nezaujatý pohľad a potlačil ho smerom späť ku schodom. Nevšimol si, kedy to všetko skončilo.

Pozeral k zemi. Drevené dosky sa mu pod nohami prehýbali, ako postupoval dole schodmi. Zúfalo zazrel na otrokára, čo si ho stiahol k sebe a odtiahol o pár krokov ďalej. Ale kupca nevidel. Telom mu prešla vlna zimomriavok. Necítil sa dobre.

„Tu," zamrmlal ktosi za jeho chrbtom a pehavec a uškrnul.

Rythion sa otočil vo chvíli, kedy si kupec z váčku vysypal na dlaň strieborné listy a začal ich ukladať na tú otrokárovu. Ústami jemne hýbal, keď ich počítal. Rythion si len ticho zahryzol do pery a rozpačito pozrel na mince v ich rukách. Želal si, aby ich dokázal spočítať.

Spolu s nastávajúcim večerom sa obloha zahaľovala do temných mračien. Teplota citeľne klesla a vzduch zvlhol. Z kopcov naokolo horskej cesty pomaly schádzala hmla do kotliny medzi nimi. Slnko bolo zahalené v závoji dažďových oblakov.

Rythion sa zobudil len pred nedávnom. Nehybne ležal na nekrytom voze a oči upieral na jeho okraj, kde sa krčila akási látka. Nemal dôvod sa pohnúť. Pomaly sa vzdával nádeje i myšlienok, ktoré mu dodávali aký-taký dôvod znovu sa nadýchnuť. Bol otrávený, znechutený a plný hnevu, no i zúfalstva. Oči mal prázdne.

Pomrvil sa. Chcel sa poškrabať na nose, no nechty si zhrýzol tak, že ledva zacítil pohladenie. Pokrčil nosom. Zazrel smerom k mužovi v plášti, čo poháňal koňa. Koža na čele sa mu skrčila a vytvorila hlboké vrásky, ktoré inak nebolo vidieť. Nepáčil sa mu. Videl ho len krátko, avšak už teraz z neho mal zimomriavky. Tvár s jemnými črtami, ktorú zakrývala hustá brada, pokrývali staré jazvičky rozosiate po celej pokožke i mohutných dlaniach. Tmavé vlasy, len o odtieň svetlejšie než jeho oči, mu padali do tváre a vyvolávali divoký, ba až barbarský vzhľad.

Od začiatku na neho nevrhol ani jeden pohľad. Bolo to, akoby ho prehliadal; akoby mu nestál ani za to, čo za neho vyplatil. Len si ho odviedol, pripútal k vlastnému telu dlhým lanom a pohodil ho sem ako kus handry. Správal sa panovačne.

Rythion sa opäť ponoril do spomienok. Hľadal v nich útechu, šťastie i radosť, čo postrádal. Ale nenachádzal ich. Videl len tiene, ktoré sa prelínali s jeho nešťastím a spájali sa v niečo oveľa horšie a zákernejšie － beznádej. Privrel oči. Nedokázal sa s tým všetkým vyrovnať.

Vozom zatriaslo. Zišiel z cesty a vydal sa skrz vysokú trávu za husté krovie, čo ju delilo od skrytej čistinky. Jeden z koňov zaerdžal, zatiahol voz viac k stromom obrastenej náveternej strane trávnatej plochy a sklopil hlavu. Drevené laty zavŕzgali.

Nastražil uši. Počul pohyb muža, ktorý zišiel na zem. Pod nohami mu praskali suché vetvičky, látka mu šušťala. Rythion sa tváril, že o ňom nevie, že spí, no keď sa lanko naplo, muž ho silne potiahol a do pokožky tváre sa mu zaryli drevené triesky. Zakňučal. Zronene pozrel k siluete muža, čo na neho zazeral s nakrčeným nosom a zahryzol si do spodnej pery. V očiach sa mu začali zbiehať slzy.

______

_RP_

Publikované: 24. 11. 2017