Meče mocných

9. kapitola, 2. časť

SYVER

Ozvena krokov odrážajúca sa od stien schodiska bola rytmická, neunáhlená. Dych muža v modrom už však nie. Syver nenávidel nekonečné výstupy na terasy najvyšších veží a len ťažko prekonával únavu, čo ho neraz donútila pozastaviť na pár chvíľ. Hlavu držal sklopenú, dával si na čas. Už z diali cítil napätie, ktoré ho očakávalo pri príchode na Zlatú terasu.

Zastavil tesne pod vrchným okrajom schodiska a zhlboka sa nadýchol. Tých pár krokov, čo ho delilo od opätovného zočenia svojho otca mu naháňalo zimomriavky. Zahryzol si do pery a napol svaly. Nemalo cenu to viac odkladať. Pomalými krokmi vystúpil nahor po zvyšných schodoch.

Zlatá terasa nedostala svoj názov len z rozkoše. Kamene, ktorými bola vyložená mali pieskovožltú farbu, vzory slnka, hviezd a kvetov do nich vytesané boli zvýraznené zlatými líniami. Kvetinové záhony na ľavej strane boli preplnené narcismi, prvosienkami a v lete i majestátnymi slnečnicami, čo obkolesovali úzke chodníčky vedúce popri celom obvode neveľkej záhrady. Napravo, za v línii usporiadanými stĺpmi zdobenými zlatými hlavami zvierat, nevysoká kamenná hradba delila celý priestor od výhľadu na rieku. A medzi tým všetkým, v strede zastrešenej časti, stál masívny stôl z žltého mramoru, na ktorom sa vynímali podnosy jedla.

Syver upriamil pohľad na chrbát muža za jeho vrcholom i skĺzol ním k prázdnej stoličke medzi otcom a Reilom na pravej strane. Ladnými krokmi prešiel až k nemu, venoval matke jeden zdvorilostný pohľad a prstami prešiel po obrube operadla stoličky.

„Ospravedlňte moje oneskorenie," povedal jasným hlasom a usadil sa. Nemusel ani dvíhať zrak od stola, aby cítil otcov podráždený pohľad. Nereagoval však naň.

„Čo ťa zdržalo?" ozval sa ustarostený hlas ženy, matky.

Syver sa zamrvil a vytasil jemný úsmev. „Oh, len vlastná hlúposť. Neodhadol som dĺžku vlastného spánku," povedal pokojne i pozrel k tieňu slúžky, čo sa zjavila vedľa neho s podnosom. Prikývol jej. Vôňa čerstvej diviny uloženej pred neho ho príjemne prekvapila. No nesiahol po príbore prv, než mu čašu naplnilo červené víno.

„Dúfam, že rovnako nezaspíš i vlastnú svadbu," sykol kasvián Gosthiff a odpil si z vína.

Syverovi sa kus mäsa spriečil v hrdle. Rozkašľal sa, do očí mu vyhrkli slzy prekvapenia. Zhlboka sa nadýchol, dlaň si priložil pod hrdlo a rozpačito, avšak rozzúrene zároveň, pozrel na svojho otca. Cítil, ako v ňom vyviera hnev.

„Nebojte sa, otče. Uistím sa, že sa to nestane," predralo sa mu skrze zuby a pohľadom fľochol po matke i Reilovi. Kým ona len nervózne hľadela do taniera, Reil prekvapene vytrešťoval oči.

Gosthiffovi sa zablyslo v očiach, no neodpovedal. Len si opäť odpil z pohára a prebodol ho vážnym pohľadom.

Syverovi stiahlo kútiky, zazrel na pohár pod sebou. Úplne ho opustila chuť. Kŕčovito zvierajúc vidličku, vložil si sústo do úst a pomaly žuvajúc sklopil ramená. Cítil sa nesvoj.

„Kedy... plánujete odchod, otec?" povedal krotšie i vymenil si pohľad s očami zelenými ani smaragd. Hruď sa mu triasla.

Kasvián Gosthiff prehltol hryz, čo mal v ústach. Nezdalo sa, že by mal náladu na konverzáciu. „Do troch dní, nie dlhšie. Už takto bude toho času menej, než by sa žiadalo."

Syver prikývol. Dlhej cesty sa mu protivilo, avšak na výber nemal. „Rád by som sa cestou zastavil v Tratykonne, potreboval by som..."

„Nejdeme cez Tratykonn," odsekol mu bielovlasú muž skôr, než stihol dopovedať vetu. „Je rýchlejšie ísť loďou cez Južné rameno a odtiaľ už cestou. Obchádzka okolo by nám zabrala týždne."

Syver zaťal zuby. Spomenul si na slepé oči, ktoré opúšťal v starom dome s prísľubom návratu a žalúdok sa mu stiahol. Razom ľutoval svojej hádky s Mediz, jedinou, čo o ňom ešte vedela. Prsty pevne zovrel okolo svojho príboru. „Chcete ísť po nekráľovských cestách?"

„Nechceme riskovať."

„Riskovať?" zopakoval Syver neisto a zrak upol na svojho otca. Ani si nepovšimol služobnej, čo stála za ním s druhým podnosom.

Gosthiff Callois si servítkou utrel ústa a napravil držanie svojho tela. Očami prešiel po žene i vandaiovi, čo len ticho sedeli s pohľadmi zahĺbenými do tanierov. Servítku uložil k tanieru a vážne pozrel na syna, ktorý i po toľkých rokoch vyzeral vždy rovnako. „Ako si už iste počul, nájazdy a prepady tých... barbarov sa v poslednom období zmnohonásobnili. Ba čo viac, neostávajú len na okrajoch území a sústreďujú sa najmä na hlavné cesty. V tomto prípade je jednoznačne lepšou voľbou vziať mužov a prejsť po menej rušných územiach a vyhnúť sa tak... nepríjemnostiam."

„Chcete vziať mužov odtiaľto a zanechať mesto skoro nechránené? Už sa raz pokúšali vypáliť Staré Záhrady, čo im zabráni tentokrát?"

Gosthiff sa zamračil. „Spochybňuješ moje rozhodnutia? Vyzerám tak hlúpy, aby som tu nenechal žiadnych mužov?" sykol po ňom a nakrčil nos. „Bratranec Geon, sa rozhodol po mojom liste upraviť svoju trasu a ísť s nami. Mužov budeme mať dostatok na to, aby sme to zvládli až k Južnému ramenu, kde sa k nám pripojí kráľovská garda."

Syver zdesene zdvihol obočie, hlas sa v ňom zasekol. „Garda?" šepol i striaslo ho pri predstave, aké množstvo ľudí bude pochodovať cestou k Ravanu. „Nie je to už trocha prehnané?" spýtal sa s nemalou dávkou skepsy, hoci vzápätí i rýchlo stisol pery, keď si všimol opovrhujúci pohľad svojho otca.

„Opatrnosť nikdy nie je prehnaná," odvrhol mu i odpil si z vína. „Mal by si byť vďačný za toľkú prívetivosť, čo nám kráľ preukázal."

Zrak stočil k zemi. Hlodali ho obavy, no už len zo strachu z prerieknutia sa, neodvážil sa akokoľvek vzdorovať so závanom blížiacej sa hádky. „Ospravedlňujem sa vám, otče," odvetil sucho. Nebolo mu po vôli takto sa podvoľovať iným, hoci i vlastnému otcovi.

______

_RP_

Publikované: 9. 3. 2018