Meče mocných

8. kapitola, 5. časť

RYTHION

Sedel s nohami prekríženými, na ramená mu padala tma a svetlo ohňa mu svojou oranžovou žiarou rozožieralo tvár. Nepozoroval ho, nezaujímal sa oň, a predsa nedokázal odtrhnúť oči od tanečného rytmu jeho plamienkov. Iskry, čo ich obklopovali pomaly uhasínali v temnote a znovu sa rodili na špičkách ohnivých balerín. Hriali ho, osvetľovali mu noc, avšak on sám si nebol istý, či to bolo práve tým, po čom túžil.

Palcom pravej ruky si nervózne škrabal druhú dlaň. Skrz plamene svetla hľadel na obrysy chrbta muža, divocha, ktorému mal byť vlastníctvom. Ospalo zaklipkal očami. I teraz, keď ho videl spať, nedokázal zabrániť husej koži brázdiť si cestu jeho chrbtom. Bol vydesený, znechutený a zároveň prekvapený obyčajným zjavom muža, ktorého príbehy popisovali horšie, než netvory z púšte.

Vzdychol. Pozrel do tmy, ktorú obklopoval les a sklopil zrak k zemi. Zviazanými rukami si podoprel temeno hlavy a skrútil pery. Jazykom si prešiel po bolestivých miestach, kde sa mu z nepríjemného náhubku začala odlupovať koža, a napol svaly čeľuste.

Pomaly otočil hlavu. Pozrel na netvora, čo netvorom ani nebol a zamyslene si ho prezrel. Pamätal si na príbehy starej kantinárky, čo im, všetkým sirotám z okolia Lyzán, hovorila počas horúcich letných večerov príbehy staršie, než sám čas a slnko plávajúce po oblohe. Hovorila o tvoroch spoza hraníc kráľovstiev, čo ich mali chrániť, vyprávala o ľuďoch, čo sa poddali starým kliatbam a Ragan na nich zoslal svoj hnev. V slabom svetle popisovala ich zuby ostré sťa ihly, tváre zhrčkavené a zohavené, hlavy holé a postoj zhrbený ťarchou ich zločinov a trestov. No muž pred ním taký nebol. Bol nízky, no mohutný, avšak nie tučný. Mäkké črty tváre zakrývala hustá brada, stredne dlhé vlasy mu lietali do všetkých strán a z toho všetkého vykúkal pár takých čiernych očí, až sama noc sa pri nich zdala dňom. Žiadne ihlice miesto zubov, zhrbený postoj či nechutné stopy hyzdiace jeho tvár odpočítajúc staré jazvy. Bol to muž, človek ako každý iný, ktorý keby neprehovoril, nechal by ostatných v domnienke, že ide o bežného obyvateľa blízkeho západu.

Rythion sa s hlasným vzdychom zvalil na chrbát a pozrel k nebu. Modré pásy posypané nekonečnom drobných hviezd na neho pozerali z výšky. Prezeral si ich, skúmal všetky ich zhluky až pohľadom zastal až na pätici, ktorá sa opäť o čosi zmenila voči predchádzajúcim nociam. Sledoval ich, pohrával sa s predstavou, že ich raz, len jediný jeden krát, uvidí skrížiť svoje cesty a dožije sa tak krásy staršími ospevovanej.

Prevalil sa, ako mu to lano povoľovalo, a pozrel na pochrapkávajúceho chlapa ešte posledným pohľadom, než privrel oči. Ponoril sa do myšlienok, do snov, do zvuku cvrčekov ukrytých v tráve v snahe dopriať si spánok.

Na chvíľu sa zdalo, že všetko pominulo. Svet zahalila tma, zvuky utíchli a svaly jeho tela sa uvoľnili. Nenazdal sa však a chrápanie muža vystriedal tlmený výkrik, čo ho vytiahol z brány do ríše snov. Prudko ho vystrelo, otvoril oči a napriek rukám priviazaným o nedlhé lano sa pokúsil otočiť. V šoku si ani nestihol uvedomiť, že muži obkolesujúci bradáča neboli ozbrojení banditi, avšak skupina, ktorej smiech ho ohlušil, keď si všimol kupca obliateho vodou s nevrlým pohľadom stavajúceho sa na nohy.

„Blbci," prskol divoch a z očí si zotrel vodu, čo sa mu dostala z už prázdnej fľaše. „Magori," pokračoval v obvineniach, kým smiech pomaly tíchol. Rythion sa jemne šuchol po zadku bližšie k vozu za sebou.

„Čo ten nahnevaný výraz?" zasmial sa jemne jeden z mužov a ukázal mu široký úsmev. „Azda nás nerád vidíš?" opýtal sa a prázdnu fľašu pohodil na zem i očkom šklbol späť ku bradáčovi.

Kupec si odfrkol a mokré vlasy si pohybom ruky zalizol dozadu i stále rozladený riekol, „nie, že by som ťa vidieť nechcel, ale bez tejto kúpele by som sa i zaobišiel."

„Ty možno, ale my by sme sa radi ešte túto noc nezadusili," zazubil sa muž postávajúci povedľa, načo na neho zazreli zvyšní chlapi nevrlými pohľadmi a na jeho tvári sa objavila rezignujúca grimasa.

Rythiona striaslo. Pohľady tak tiché, nehybné, avšak veľavravné ho vydesili, hoci neboli upriamené k nemu. Kolená si stiahol k hrudi. Zadíval sa na mračiacu sa tvár bradáča, čo si vlasy opäť uhladil dozadu, a zuby mu zaškrípali. Vedel, že i tento divoch musel mať svoju kazu.

Bradáč s nehybnou tvárou hľadel na trojicu pri sebe. A Rythion hľadel na neho － na miesta, kde kedysi husté vlasy obkolesovali jeho uši, avšak teraz tam ostali len zrezané kúsky ich spodnej časti a úzka dierka na rozhraní rezu. Zvraštil tvár. Nedalo mu neodvrátiť zrak.

Pozeral k zemi na pravo od seba. Zrakom skúmal žltkasté odlesky praskajúceho ohňa a prstom si opäť škrabkal palec druhej ruky. Nohy stiahol k sebe a zahryzol si do spodnej pery.Nevydržal tak však dlho, vlna zimomriavok uchvátila jeho telo. Najprv len oči, potom celú tvár a i ramená mierne vytočil k bledým očiam, čo ho z tmy pozorovali. Očiam chlapa, divocha, ktorého vlasy boli zviazané kusom šnúrky. Nasucho prehltol.

„Opäť z osích dier?" riekol muž viac oznamom, než s otázkou čakajúcu na odpoveď a našpúlil pery. „Čože sa stalo, že ti trebalo ďalšieho, ešte k tomu takéhoto?"

Rythion videl bradáča pokrčiť ramenami v slabom svetle. Tmavé oči sa zabodli do tých jeho a opätovne si ho prezreli. Bol vážny, nehol brvou. „Rozširujem polia. Stará Truzna už šla kade ľahšie a jej syn to nechcel. Kto by odmietol pôdu za lacný peniaz?" pokrčil ramenami a oblizol si zuby. „Ale stále, darmo je mať pôdu, keď len burinou by zarastala. Potrebujem ľudí."

Bledooký divoch si ešte raz premeral plavovlasého človiečika na zemi. Na tvári mu bolo vidieť obavy, neveru a menšie pohŕdanie, avšak slova nevydal. Len prikývol － jemne a pomaly, akoby sa až sám seba snažil donútiť veriť priateľovi. Potom, keď venoval ešte drobný pohyb očí chlapcovi, zaprel sa o koleno a pomaly si sadol k ohňu. Oči z neho tej noci nespustil.

______

_RP_

Publikované: 8. 12. 2017