Meče mocných

7. kapitola, 3. časť

ELLERY

Chlad a vlhko. To boli slová, ktoré mu ešte ono ráno mladý chlapec povedal a zároveň slová, čo sa mu opakovali v hlave. Triasol sa, hoci telo mu horelo. Tvár mal fialovú od modrín, ruky doškriabané a pokožku chrbta i ramien roztrhanú. Hrbil sa pri studenom železe, čo ho delilo od kalnej vody a pozeral do prázdna. Spodnou perou mu triaslo, telo bolo ako v tranze. Všetku silu, ktorú nachádzal, spotrebovával na bolestivé dýchanie.

Prechádzali ním vlny bolesti, oči mu klipkali. Únava a slabosť ho každých pár chvíľ vhadzovali do ríše snov, no útržky predchádzajúcich udalostí ho vždy strhli späť do bolestivej reality. Videl mužov, ktorých proti nemu két postavil, cítil rany, čo mu uštedrili. Bolesť ho ochromovala každým ďalším úderom viac a viac.

Spomínal si na muky, ktoré ho pohltili vo chvíli, keď ho jeden z mužov, už asi dvanásty v poradí, zhodil na chrbát a sám sa na neho zvalil. Ellery kričal, bliakal bolesťou. Z hrdla sa mu predierali chrchľavé zvuky. Napriek množstvu kriku naokolo bolo v ten deň z Naziletu počuť len ten jeho.

Znovu ho strhlo. Pozrel na misu s vodou a cez mreže pretiahol roztrasenú ruku. Každý pohyb ho bolel. Keď sa končeky prstov dotkli pokojnej hladiny, zelená voda sa zmiešala s krvou, čo mu pokrývala prsty. Pokúsil sa k sebe dostať aspoň za dlaň vody, no rozlial väčšinu z nej. K ústam sa mu dostala len vlhká dlaň. Zúfalo si vložil vlhké prsty do úst, v ktorých mu od dnešného dňa chýbali dva zuby. Na jazyku pocítil železnú chuť krvi a privrel oči. Cítil ako sa mu látka vrchného dielu prilepila o čerstvé chrasty.

Mal horúčku. Cítil to. Vlastné telo sa ho pokúšalo zabiť. Každou chvíľou sa mu na nezranenej pokožke stavali chlpy, čo mu bola zima. Drkotal sa. Želal si byť opäť v Hniezde pod dekou. Želal si objať Ouela, ako to robil počas búrok, keď vzduchom lietali blesky. Želal si dúšok piva či vína, ktoré by uhasili jeho smäd a utlmili jeho muky. Ale nič z toho mu nebolo súdené.

Toho dňa, keď ho už Ber vliekol ako posledného do vnútra pevnosti, pozrel nahor. Chcel vidieť nebo, čo mu pripomínalo voľnosť, avšak uvidel len múry a reťaze. A na nich, na poslednom páre železných okov vo výške druhého poschodia, visel muž. Nahý chlap pokrytý jazvami a humusom, zamazaný medom a s hlbokými otvorenými ranami, čo ho však nemali zabiť. Mal trpieť. Okolo jeho tela poletovali húfy hladkých múch, sršňov a ôs. V ranách sa mu hmýrili červy biele i hnedé, zakuklené a i čerstvo vyliahnuté. Požierali ho zaživa. A muž tam len visel s vykĺbenými ramenami a prázdnym pohľadom. Z úst mu lietal hmyz a pokožka bola červená od slnka. Nevnímal nič, no zároveň všetko. Bol tam ako predzvesť zlého konca.

Ellery sa zahmýril. Netušil, do čoho sa to dostal. Vlastne to ani nechcel vedieť. Pozrel sa k svojim nohám. Pri päte mu ležal temer prázdny váčik so zemiakovou plackou skrútenou do roličky, ktorú dostal za prúžok, čo mu két utiahol okolo ruky po prvom boji. Bol hladný, no žalúdok mal stiahnutý. Nenachádzal v sebe chuť ani chcenie zjesť ju. Cítil sa nesvoj.

Tichou chodbou sa ozvalo tichý ťapot. V svetle fakle sa zjavil potkan veľký ani mačka s očami čiernymi sťa noc. Chvíľu stál, potom vyrazil priamo k nemu.

Ellerym trhlo. Nenávidel potkanov a najmä tých veľkých. Napriek bolestiam sa odtiahol od mreže čo najďalej a nespúšťajúc chlpatého tvora z očí, objal si hruď. Do očí sa mu vhnali slzy bolesti.

Potkan došiel až k starej mise na vodu a zastal si na zadné. Malými nôžkami sa oprel o jej okraj a vyškrabal sa navrch. Oči sa mu zaleskli v tme a skĺzol sa do studenej vody, ktorá zmočila jeho kožuch.

Naplo ho. Cítil, ako mu žalúdok skrútilo a stiahlo. Neveriacky ešte raz zazrel na špinavé zviera a vyvrátil prázdno svojho brucha hneď vedľa seba.

______

_RP_

Publikované: 3. 11. 2017