Meče mocných

4. kapitola, 4. časť

ELLERY

Stáli pred dreveným oplotením. Ellery neiste, Zen s nadmerným nadšením. Sledovali, ako sa k nim z opačnej strany kruhového oplotenia pomaly blíži zarastený chlap s hustou bradou, kvôli ktorej nebolo možné odhadnúť jeho pocity.

Elleryho však zaujalo čosi iné, než onen muž. Oči upieral k zemi, do ohrady, v ktorej tráva bola viac čierna ako zelená, zakrvavená čerstvou i zaschnutou krvou. Netušil, čo sa tam dialo. Nemal ani poňatia, čo tam robil.

Boli mimo tábora, hoci ani nie sto metrov. Okolie bolo bývalým poľom ešte stále zarasteným množstvom pšenice, no často udupanej a zlámanej. Odkedy vypukla vojna, nikto sa už oň nestaral a jediným stálym obyvateľom starej sýpky v diali ostali len myši. Vedľa nich sa nachádzali posledné dva stany, ktoré však boli nižšie a zanedbanejšie než tie v tábore. Na pravo sa týčili hrubé koly z tmavého dreva niekoľkokrát vyššie ako priemerný muž a za nimi boli dve staré drevené budovy － nízky koterec, z ktorého práve vykúkali dve psie hlavy a čosi, čo kedysi mohlo byť roľníckym domom, no dnes sa odtiaľ nieslo konské erdžanie.

Muž s tmavou bradou zastal tesne pred nimi. Oči mal unavené, pohľad pokojný. Nedbalo si prezrel Zena, potom i Elleryho. Nezdalo sa, žeby ho návšteva nadchla. Vyzeralo to, akoby mu tvár stvrdla v kameň už roky dozadu a odvtedy nezmenila svoj pohľad.

„Ďalší?" povedal tichým hlasom po chvíli.

Zen prikývol. „Aj ja som sa čudoval. To ten hlupák, Hilan, ho doviedol. Nechápem odkiaľ ich berie, ale čo! Nevadí mi to, aspoň mi vypĺňajú čas."

„Zase ten? Odkiaľ ich, do zatratenia, berie?"

Zen sa hlasne rozosmial. Potľapkal si po hrudníku a fľochol po Ellerym. „To isté som spýtal aj ja. Presne to isté," hovoril. Slová mu prerýval smiech, kútiky mu ťahalo nahor. „Ale, vieš čo, radšej to ani nechcem vedieť. Ajtak by mi odpovedal len tými jeho preduchovnenými žvástami. Vždy to vyťahuje, akoby bol nejaký prorok alebo čo!"

Joil prikývol. Nereagoval na Zenove sťažnosti a afektovaný tón hlasu. Poškrabal sa po hustej brade a tmavé oči zaryl do Elleryho. Stál pred ním mierne skrčený, tmavé kruhy lemovali jeho oči, hlavu mal holú a bradu zarastenú. Polovicu tváre mal od bahna, na druhej sa vynímala čerstvá jazva v tvare pirnského znaku. Vyzeral biedne. Nezaujal ho.

Ellery sa zväčša vyhýbal očnému kontaktu, no keď ho Joil schytil za sánku a podvyhol mu hlavu nahor, nemohol inak, ako sa mu pozrieť priamo do očí.

„Vie aj rozprávať? Zvyčajne ich je počuť už dávno predtým, než sa tu ukážeš."

„Jazyk som mu neodfaklil," uškrnul sa.

Joil zavzdychal. Mykol ramenom a zamľaskal. „Bohovia, prečo nemôžem mať jeden pokojný deň? Stále iba v sedle, prevážať ich hore dole. Prečo ich nemôžu brať priamo do Dier?" hovoril ticho, hoci z neho bolo jasne cítiť podráždenosť. Jeho šepot sa zarýval Ellerymu pod kožu.

„Veď už o týždeň sa meníš, či? Pôjdeš do Dier i ty."

„Však hej," pritakal. „Ale tam mi zase žien bude chybovať. Tu si ich neužijem a tam ani nezbadám. Nech ma tiene berú, mne sa už nedožičí chvíľa šťastia!" vzdychol. Čierne oči zaboryl do Elleryho a zakrútil hlavou. „Nejdem sa ti tu teraz však sťažovať, Zen. Sám vieš, že mi mohlo byť aj horšie."

Zen pritakal i zahryzol si do spodnej pery. Z úst mu však tentokrát nevyšlo ani jedno uštipačné slovko.

„Mám ti osedlať koňa?" spýtal sa tónom, ktorý znel na Zena až nadmerne pokorne a usmial sa. Nie však tým desivým, škodoradostným úškrnom, z ktorého Ellerymu prechádzal mráz po chrbte. Nie. Na tvári mu zažiaril malý, lež skutočne úprimný úsmev. Akoby si na ten malý okamih zložil masku, ktorej rysy roky zodpovedne tesal do podoby, akú bežne prezentoval všetkým naokolo.