Meče mocných

6. kapitola, 1.časť

SYVER

Deň sa vliekol. Slnko už prešlo značnú časť svojej dennej púte a mraky sa začínali sfarbovať do oranžova. Nekonečné roviny boli zaplnené poliami a pasienkami. Blahodajný tieň bol len zriedkavo dožičený niekoľkými topoľmi, vŕbami či hrabmi rastúcimi popri ceste v nepravidelných rozostupoch.

Prašnú cestu rozvírili kopytá koní s dvanástimi jazdcami. Líca mali začervenané, oči ospalé a spolu s nimi cestou postupoval i zvuk ich zívnutí. Odetí v modrých plášťoch s nášivkami Calloisovského rodu vyzerali ako bratia, nebolo medzi nimi odlišnosti. Jedine ten prvý, najtižší zo všetkých, sa zdal iným od zvyšku. Oči mal dokorán otvorené, sedel vystretý a vážny. Premýšľal.

Ubehla jedna celá noc a skoro celý deň, odkedy vyrazili z Tratykonnu. Cesta do Starých Záhrad trvala tri dni, nanajvýš tri a pol, keby po nociach prespávali kdesi pri ceste. Ale oni nespali. Odkedy zasadli do konských sediel, nezosadli. A Syver to nemal v pláne ani túto noc.

Je to len premárnený čas. Musíme pokračovať, nahováral si mysliac na otca, ktorého už pár rokov nevidel. Zajtra tu už byť nemusí. Nemôžem to riskovať. Ak ho už neuvidím... Ak sa s ním neuzmierim...! Bohovia, prosím, nech to ešte vydrží! Zhlboka sa nadýchol. Nesmel na to myslieť. Zakázal si to. Jeho otec bol silný muž, choroba by ho len tak nepoložila za pár dní. Neveril tomu, no predsa ho žrali pochybnosti.

Spoza neho sa vynoril tieň. Muž s tmavou bradou a rovnako čiernymi očami ho dobehol. Chvíľu si ho len obzeral, mal niečo na jazyku, no namiesto toho len otočil hlavu vpred a hlasne vydýchol. Reil bol tridsiatnik, rovnako ako Syver, no jeho postava bola mužnejšia, črty ostrejšie a primerané na jeho vek. Bol piatym synom danaka Urella Garvika, Syverovým vandaiom a mužom do každého nevestinca. No napriek tomu, že mal byť Syverovi priateľom a radcom, jemu samotnému to pripadalo, akoby robil presný opak. I vtedy sa ozval.

„Muži sú unavení, kone smädné. Keby túto noc strávime niekde..."

„Nie."

„Aj tebe by sa zišlo, keby..."

„Povedal som nie, Reil. A poviem to ešte tisíckrát, ak sa ma spýtaš," precedil pomedzi zuby a popchol koňa. Tvár sa mu od pohoršenia zvraštila, pery stisli. Nemal náladu na hádky.

„Každý potrebuje spať. Ferhank už teraz zíva každých pár minút, len čakáme kedy zaspí v sedle," oboril sa na neho jeho priateľ a sám posúril koňa.

Syver sa zhlboka nadýchol. Nie. Nemal v pláne nechať sa presvedčiť, nemal v pláne zastať a pokračovať až ráno. Zobralo by mu to priveľa času a ten mu bol vzácny. „Tak mu odkáž, Reil, že čím rýchlejšie pôjde, tým skôr si bude môcť ľahnúť. Ale nie tu, nie pri ceste a nie túto noc. Keď dôjdeme do Starých Záhrad, dostane posteľ, nie skôr a nie pozdejšie."

V čiernych očiach sa zablysol hnev. No nič nepovedal, len ticho zavrčal a silne stisol strmene. Poznal Syverovu povahu pridobre nato, aby to nepredpokladal, ale skúsiť to musel. Sám držal oči ledva otvorené, a bol si istý, že v momente, kedy slnko zájde za obzor, neudrží ich otvorené.

Okolie sa začalo meniť. Dlhé roviny posiate farbou prestriedali močaristé pôdy. Prašná cesta bola teraz pokrytá nahádzaným kamením, ktoré aspoň mierne spevnilo jej povrch, hoci pod bahnom ho bolo len ťažké rozoznať. Už naďalej neviedla rovno ako šíp, kľukatila sa ako had pomedzi zaplavené priehlbiny močariska. Syver pozorne sledoval kroky svojho koňa, viedol ho po miestach, ktoré sa mu zdali najsuchšími a oči nespúšťal z cesty. Bol rád, že tadiaľ nemusel ísť pešo － bol si istý, že by mu už po pár krokoch čižmy mľaskali a k nohám mu presakovala vlaha. Vzdychol.