Meče mocných

8. kapitola, 1. časť

RYTHION

Stál oproti muža, ktorého tvár bola posiata stovkami pieh. Poludňajšie slnko silne pripekalo na tváre ich oboch. Jedine Karal, muž rozvalený na prútenom kresle, sa pokojne uškŕňal spod bieleho baldachýna, čo kryl jeho i dve ženy stojace mu po boku. Držali džbán s vínom jemu tak obľúbeným i tácku s ovocím všemožných farieb a sledovali dianie naokolo.

Cudzinec ho obchádzal, prezeral si ho a zamyslene si poklepkával prstami po brade. Potom zastal krok pred ním, zamračil sa a pohľad jasnomodrých očí uprel na Karala na veľkej stoličke niekoľko krokov od nich. „Za tohto mám platiť?"

Karal sa pousmial. Ruku s čašou zdvihol k jednej z dvoch žien, ktoré pri ňom stáli a nechal si doliať vína. „Prosím ťa... Na trhu za neho dostaneš aspoň osem strieborných listov. Sedem mi môžeš ponúknuť."

Priekupník k nemu vrhol vražedný pohľad. „Osem? Možno päť, ak nájdem slepca a ešte hlupáka zároveň. Dám ti dva."

„Štyri. Zarábaš na mne dosť."

Chlap sa pobúchal po bruchu a ešte raz si prezrel Rythiona, ktorý na neho vrhal vražedný pohľad, čo nepovoľovala ani šatka zapchávajúca mu ústa. Prepaľoval ho bledými očami. Cudzinec nakoniec len vzdychol. „Ak mi k nemu pridáš ešte dve tie livenské červené vína a noc s jednou z tvojich štetiek," povedal a zahľadel na ženy v priehľadných látkach pod baldachýnom.

Karal k nim zdvihol zrak. Treja a Essete upierali oči k zemi a len poslušne stáli. Uškrnul sa. Hodil očkom po Rythionovi a tučnou rukou siahol po Trejinej sukni. Stiahol si ju k sebe silne, že jej skoro vypadol podnos s jedlom a s úsmevom sa pozrel na cudzinca. „Páčila by sa ti?" zasmial sa a prezrel si Rythionov zúfalý pohľad. „Táto ti za neho rada doplatí, čo ti schádza."

Treja sa mykla. Vydesene pozrela na muža, čo ju držal a potom na Rythiona. Ústami nehlučne hýbala.

„Čo je, srdiečko? Myslela si, že neviem o tej tvojej nočnej návšteve?" povedal nasrdene a z ruky jej zhodil podnos, ktorého obsah sa rozletel po zemi a zašpinil jej šaty.

Vystrašene sa drmla a zapišťala. Previnilý pohľad upriamila k zemi. „Ja som..."

„Ticho, žena!" prskol Karal a oči uprel na plavovlasého chlapca pred ním, ktorý sa snažil vytrhnúť z rúk stráže. Fľochol po kupcovi a odpil si z vína. „Dve vína, táto na jednu noc a on na kúpu za päť strieborných."

Cudzinec sa pomrvil. Uvažoval o zmene ceny, ktorá mu bola ponúknutá. „Platí," povedal stroho a ešte raz si prezrel Rythiona. „Ale nabudúce mi ponúkni niečo viac, než len kosť a kožu. To sa ťažko predáva."

Rythion si odfrkol. Znechutene pozrel po všetkých naokolo až zastal na Treji, s ktorou si vymenil zlomený pohľad. Ústami chcel naznačiť ospravedlnenie, chcel, aby to počula, no nevyšlo z neho nič viac, ako nerozlúštiteľné brblanie. Obočie krivil, šedé oči upieral na jej tmavú tvár a splašene krútil hlavou.

„Roztomilé," odfrkol si otrokár a schmatol Rythiona na čeľusť. Z úst mu strhol šatku, no skôr, než mu dal dosť času čosi povedať, strčil mu do nich železnú násadu, ktorá mu zaplnila ústa.

Rythion prekvapene zachrchlal, kým mu muž stiahol kožený remeň okolo hlavy. Železo mu narazilo do zubov i ďasien a spôsobilo tupú bolesť. Plech, čo mal zasadený medzi čeľusťami mu znemožňoval poriadne zatvoriť ústa či vydať akýkoľvek zvuk a kov, ktorý mu obliehal ďasná z vonkajšej strany mu zase spôsobovali bolesť. Jedinou úľavou bol malý otvor vpredu, ktorý mu nechával možnosť dýchať.

„Poď," sykol muž a vytiahol ho zo zovretia Karalovho strážcu. Schytil ho za zápästie a za zvuku Rythionových stonov ho viedol k vozu pri zadnej bráne záhrady.

Dni ubiehali rýchlo － rýchlejšie, než stíhal postrehnúť. Zatvorený v nemennom prostredí, obklopený všemožným tovarom len prázdne hľadel na náprotivnú stenu. Dňom čo dňom ho pohlcovala väčšia spavosť, ktorej len sťažka odolával. Hoci jeho telo si želalo aspoň na chvíľu zažmúriť oka, zakazoval si to. Chcel trpieť. Prial si, aby prežil každú trýznivú sekundu nezaslepený vábnym snom. Vinil sa a viniť sa chcel.

Vlasy mal mastné, žalúdok v kŕči a bradu vlhkú od vody, ktorú mu cudzinec lial cez otvor náhubku i od vlastných slín, čo mu po nej stekali. Na nohe mu ležal kotúč červenej látky a za krkom ho tlačil akýsi hlinený sud. Nebolo to pohodlné.

Odkedy vyrazili, nemohol prestať myslieť na Trejin pohľad. Videl v nej zúfalosť, strach i odpor － a to všetko spôsobil on. On a jeho ľahostajnosť splácať dlhy. Snažil sa nahovoriť si, že to nebola jeho chyba. Že to všetko bolo iba Karalove divadielko pred ním a Treji sa jeho odporný väzniteľ nikdy nedotkol. Ale nedokázal to. Napriek tomu, že onú noc cez múry Karalovho príbytku neprenikol ani zvuk myšieho piskotu, počul jej krik. Počul, ako plakala, cítil jej des a keď zavrel oči, videl jej slzy. Slzy, ktoré zavinil on.

Všetko naokolo mu pripomínalo jej tvár. Tmavohnedé drevo vozu sa v šere zdalo rovnakej farby ako jej pleť, tiene boli čierne sťa jej oči a vôňa parfumov uzamknutých v drobnej krabičke neďaleko bola ako jej vlastná. Nedokázal nemyslieť na ňu.

Odkedy ju prvýkrát stretol v karite na rohu mesta, cítil sa ako jej dlžník i prekliatie zároveň. Nejedenkrát ho vytiahla z problémov, čo napáchal a ešte častejšie ho ušetrila pred hnevom starého karitana Gergona.

Ako malý sa vždy čudoval, čo na nej bolo také iné, že jej ľudia pri jednom pohľade odpúšťali každú neplechu. Bola pre neho len ďalším dievčaťom, ďalšou sirotou v opatere karitanov, ktoré sa nelíšilo od zvyšku.

Ako mladík nerozumel, čím bola odlišná od iných, ktorým neprial lepšie, než smrť. Nezvládal jej oponovať, nedokázal jej povedať nie a nevedel ju sklamať － hoci urobil mnoho nesprávneho.

Ako muž už rozumel, no nebol schopný to sformulovať slovne. Stačilo mu, že to cítil a mohol sa pri pohľade na ňu usmiať.

S rokmi sa však úsmev menil v strach. Videl jej očakávanie, vnímal jej nedočkavosť, a predsa nikdy nespravil prvý krok. Nemohol jej dať, čo si zaslúžila a vedel to. Cúvol. Skryl sa do úzadia ako vystrašená myš a tým rozdelil ich cesty. Dva roky strávené v Ceme prostým životom zlodeja, ktorým vždy bol, ubehli na oko rýchlo, že ani nepostrehol rozdiel. No dňa, kedy sa vrátil domov, do Lyzán, stŕpol strachom. Treju videl len zriedka, keď na trhoch zbadal jej tvár; no ani vtedy si nebol istý či pozoruje správnu ženu. Bohaté čierne kadere, ktoré jej kedysi padali až k zadku nahradila len hlava vyholená až ku koži; staré handry vymenila za drahé látky a po boku sa jej neustále zjavovali podobne vyzerajúce ženy. Vydala sa. Trvalo mu to dlho, kým na to prišiel, avšak v tom momente nevedel či vzlykať alebo byť spokojný. To až neskôr, keď zistil, kto bol oným ženíchom, tvár mu zahalil pohľad plný hrôzy. Tasan Karal Stravnicky － správca kráľovského mesta Lyzany a muž nedobrej povesti. Chlap tak dvojnásobne starší než on či ona a zodpovedný za vznik nemála klebiet, čo sa niesli celým Tlementínskym kráľovstvom.

Od tej doby sa mu dostalo stretnúť ju zoči-voči mnohokrát, ale nikdy si s ňou už nevymenil hrejivý pohľad a nezasmial sa nad kdejakou maličkosťou. Zväčša sa na ňu len pozeral s vážnou tvárou a skormúteným srdcom a prikyvoval na jej otázky, v ktorých počul len skryté výčitky a opovrhnutie. Štítil sa jej sám otázať na život jej teraz patriaci. Zamýšľal sa, či jej šperky a hodváb vynahrádzali byť iba štvrtou ženou; tou, ktorá sa z pokory pred prvou musela zbaviť koruny svojej krásy, no slovka pred ňou nepreriekol. Zmieril sa s tým, rešpektoval to i keď sa preto nenávidel.

______

_RP_

Publikované: 10. 11. 2017