Meče mocných

3. kapitola, 2. časť

RYTHION

Sedel pri jednej zo stien. Nohy mal vystreté pred sebou a nechtami sa hrabal v zemi pod ním. V tuhočiernej tme si nevidel ani na špičku nosa. Jediné, čo vedel, bolo, že je zavretý. Obklopený tromi stenami, hrubými mrežami deliacimi ho od iného priestoru a stropom vzdialeným natoľko, že k nemu nedosiahol ani keď sa pokúšal skákať.

Telo sa mu triaslo chladom. Prepotené oblečenie sa na neho nepríjemne nalepilo a viac škodilo, ako hrialo. Snažil sa prestať myslieť na Karala, svoju situáciu i všetko, čo sa ešte mohlo stať. Nedarilo sa mu to. V mysli preklínal tučného starca i svoju ľahkovážnosť či skôr hlúposť, ktorá ho sem dostala. Mal chuť vstať a rozbiť niečo, poriadne si kopnúť a vykričať sa, no telo mu akoby oťaželo a stratil motiváciu čo i len zdvihnúť zrak. I ten krátky čas, možno pár hodín, strávený v tmavej cele, ho ničil. Ničilo ho ticho, prázdnota, chlad i zdanlivá slepota. Jediný zvuk, ktorý sa odrážal od stien, bol jeho dych či šuchot látky, keď sa pohol. Inak nič.

Prsty mu v zemi narazili o čosi tvrdé a okrúhle – kamienok menší ako článok jeho prsta. Vytiahol ho zo zeme, zotrel z neho vlhký íl a inštinktívne naň upriamil zrak, hoci uvidel len tmu. Ticho vzdychol. Kamienok stisol silnejšie a plný zloby ho hodil do prázdna pred sebou.

Priestorom sa ozval zvuk jeho nárazu o mreže a tichá ozvena jeho dopadu. Očakávajúc opätovný príchod ticha, Rythion zaklonil hlavu a privrel oči. Zdalo sa mu, akoby ozvena odmietla utíchnuť a kamienok padal na zem stále dookola. Pravidelne narážal do stvrdnutej zeme, pravidelne padal. Jeho zvuk silnel, každou chvíľou sa zdal bližšie a bližšie, no predsa nakoniec utíchol sa rozplynul sa.

Rythion sa zamračil. V inom prípade otravný zvuk mu v okamihu utíchnutia začal chýbať a nemota okolia ho opäť pohltila. Kútiky stiahol nadol. V nádeji zahrabol prstami do zeme, avšak po inom kamienku nebolo ani stopy. Tvár sklonil k zemi a zahľadel sa na malú jamku vedľa jeho ruky, na zeminu, ktorá bola roztrúsená naokolo.

Najprv tomu nepochopil. Len pocítil zmenu, ktorú však nevedel identifikovať. Telom mu prešla triaška. Zaťal zuby a zrak pomaly zdvihol nahor, na plápolajúci plameň, čo ho na oslepil.

Prižmúril oči. Zagánil na fakľu, ktorá na neho vrhala svetlo a i na siluetu, čo ju držala. Skôr, než skutočne dokázal rozoznať tvár, čo na neho pozerala, vzlykol. „Treja," šepol chrapľavo a pokúsil sa vydriapať sa na nohy.

Dlhými krokmi prekonal vzdialenosť, čo ho delila od mreží obžratých hrdzou a zaprel sa o nich. Dych sa mu zrýchlil, prv len ticho hľadiac na tmavšiu ženu hlasne zafučal. „Čo tu robíš?" opýtal sa a ženu jemne uchopil za predlaktie. Svaly tváre sa mu napli a len-len, že dokázal zakryť svoje šťastie.

Holohlavá žena sa nenápadne rozhliadla. Bolo na nej vidieť neistotu a strach. „Psst," šepla a sama sa dotkla jednej z mreží. „Nekrič, všetko sa to strašne ozýva," napomenula ho a na chvíľu medzi nimi opäť zavládlo ticho.

Rythion len prikývol a pery stiahol ho úzkej linky. Pri pohľade do jej tmavých očí sa zahanbil tak, ako bolo pri ich stretnutiach zvykom. Ruku, ktorou ju držal, stiahol k sebe a pevne ňou zovrel železnú tyč. Netušil, čo povedať.

Zhlboka sa nadýchla. „Počula som Karala rozprávať o tebe. Čo si, pri Raganovi, robil?!" okríkla do šeptom. V očiach sa jej zrkadlil nepokoj. Plné pery jej striaslo a obočie skrivila do tvaru podobného strieške. Niečo tušila, niečo zlé.

Rythion cítil ako očervenel. Prekrútil očami a pozrel sa kdesi za ňu. „Meškal som so splátkou. Nič veľké, bolo to pár drobných. Doniesol by som ich do dvoch dní. Možno skôr, keby na tom trvá."

„Pár drobných? A preto si tu? Prosím ťa, Rythion, čo si stváral? Už minule si meškal. Vieš predsa, aký bol nasrdený. A ty si to urobil znovu. Vieš vôbec, čo s tebou tentokrát chce?!" vyčítala mu podráždene. PLné pery vypučila von a zahľadela sa k zemi. Zadržovala hnev.

Vzdychol. Oči opätovne pretočil v stĺpc a mykol ramenom. „Nemôže ma tu držať naveky. Dá mi to vyžrať a pustí ma s výstrahou... Je obchodník, chce svoje peniaze späť."

Nesúhlasne pokrútila hlavou. „Je naštvaný, naozaj naštvaný," zvýraznila a zapichla do neho pohľad. „Už ráno ma skoro zabil pohľadom, čo sa mu nič nepáčilo a len pred chvíľou po mne hádzal poháre, pretože som sa spýtala na jeho deň. Nenechá ťa len tak odísť."

Zasmial sa. Ľahostajný tón smiechu sa prelial s jeho hlasom. „A čo iné by tak spravil? Dal by ma popraviť? Treja, vieš, že by tak len stratil. Odkiaľ by potom vzal svoje peniaze, keď nie odo mňa?" rozosmial sa ešte viac, no utíchol, keď postrehol ženin bolestný pohľad. Kútiky mu začali klesať.

„Nechápeš to," šepla tenkým hlasom a utrela si uslzené oči. Na tvári sa jej zjavila bolestná grimasa, ktorú sa všemohúco snažila zakryť – bezvýsledne. Ústa mala skrivené, oči vlhké a na lícach sa jej leskli potôčiky sĺz. Hrdlo jej stiahlo a miesto slov z nej vyšli už len tiché vzlyky.

Rythion zvraštil obočie. Každou chvíľou sa cítil zmätenejší. „Vieš, čo chce urobiť?" spýtal sa a natisol sa bližšie k mrežiam. Keď mu Treja uhla pohľadom, spanikáril. „No tak! Vieš, čo chce urobiť?! Musíš mi to povedať," zopakoval a schmatol ju za ruku, aby si ju pritiahol bližšie. Splašene skúmal jej pohľad a zarýval jej nechty do pokožky. Bol zúfalý. S tvárou len na vzdialenosť prstu od tej jej, jej pevnejšie zovrel ruku. „Treja," sykol naliehavo, „povedz mi to!"

Z oka sa jej skotúľala slza. Nesúhlasne zakrútila tvárou a pokúsila sa mu vytrhnúť, no nepodarilo sa jej to. Snažila sa pozerať všade, len nie na neho. Ruku s fakľou oddialila od tela.

Stiahol si ju ešte bližšie. Bradu jej chytil medzi prsty a donútil ju pozrieť sa na neho. „Prosím," preniesol sladšie. Videl, že povoľuje.

Stisla pery. Nesmelo sa mu pozrela do očí a nasucho prehltla. „Obchoduje s jedným mužov z hôr. On... prichádza čím ďalej, tým častejšie..." šepkala tenkým hlasom. Očami behala po priestore, odmietala sa na neho pozrieť.

„Prečo?" prerušil ju a palcom ju pohladil po líci. Dotyk ho aspoň mierne upokojil, hoci obáv sa nedokázal zbaviť. V očiach jej zbadal strach. Po lícach sa jej spustili slzy a tmavá pokožka sa jej zaleskla v tme.

„Otrokárči," pískla a utrela si vlhké líce. „Zatiaľ to boli len deti, ale teraz... On..." bolestne sa mu zahľadela do očí, „sem zavrel teba a..."

Rythionovi chvíľu trvalo, kým pochopil. Nato ustúpil, ruky spustil nadol a telo mu ochablo. Ústa sa mu skrivili, dych sa prehĺbil a oči sa mu upäli na tiene tancujúce za plápolajúcim plameňom ohňa. Zvládol spraviť ešte pár krokov vzad, kým ho popadol amok. Náhle kopol do železných mreží, ktoré zaskuvíňali železným revom. Všetko mu pred očami zbĺklo, všetko sa zlialo. Viac už si nevšímal zanikajúce svetlo ani tieň, ktorý splašene mizol v dĺžke chodby. Jediné, čo v tej chvíli cítil, čo videl, bol jeho vlastný hnev.

______

Kapitola venovaná:  @adinstrauss však už len zato, že si a čítaš ☻ - veď vieme obe...

_RP_

Publikované: 25.8. 2017