Meče mocných

1. kapitola, 2. časť

SYVER

Hodina strávená v starom chladnom dome ho vyčerpala. Snažil sa počas nej so synom rozprávať, utišovať ho, keď zneistel, hoci mu to priveľmi nešlo. Opustil ho zo slovami prísľubu návratu, zaviedol ho do bývalej spálne mešťana a zanechal ho tam v tme.

Teraz opäť na ceste, klusal na koni späť k hradu. So smerom k starej veži menom Starenka, čo sa ako krivá dáma hrbila pri zadnom múre hradu, uvažoval jednako o synovi, jednako o správach, čo vraj došli. Za jedno sa stránil príchodu k starému Batarovi, za druhé ich samotného obsahu.

Starca nemal rád už od mala, desil sa jeho zjavu i správania. Jeho zmätenosti a stareckej naivite. Keď ako dieťa býval jedným rokom na Tratykonne, všímal si, ako ho Batar sledoval z jedného z okien Starenky s kamenným výrazom v tvári posiatej čiernymi znamienkami veľkými ani vlašské orechy. Akokoľvek sa snažil, cítil k nemu len odpor. Ani ľútosť, ani strach, len to jedno: odpor.

Správy boli však niečím, čo už dlhú dobu nečakal. Nik mu už nepísal, nik ho nikam nepozýval a on sám všetky priateľstvá i vzťahy ukončil už dávno. Ostal sám. A predsa, teraz si na neho mal niekto spomenúť. Nie jeden, hádam dvaja, ktorý mu poslali správy, o ktorých Sora hovorila.

Nemal na nich veľké očakávanie. Pravdepodobne to mohli byť len pozvánky na akési oslavy v Ravene či v Rysohrade; no čosi v ňom mu hovorilo, že to tak nebude.

Vyklepaný zimou i očakávaním zoskočil z koňa tesne pred starou vežou, ktorá zarastala machom a brečtanom. Z kedysi hladkým múrov jej vytŕčali veľké kamenné bloky a pravú stenu podopierali veľké dubové koly spojené medenými reťazami. Koňa nechal za bráničkou pred strmými schodmi vedúcimi k nej a priblížil sa k vrátam, ktoré boli pre mnohých primalé, no pre jeho výšku stále dostatočne veľké, ba nadmerné.

Vnútri bola tma. Malé otvory, ktorými malo prechádzať svetlo zapchávali myšie hniezda a holubie perie, čo sa tam časom nahromadilo. Prudké schody boli vlhké, lepkavé a páchli močom.

Dokázal sa orientovať len ohmatávaním okolia. Našľapoval pomaly a opatrne. Bral to schod po schode. Kamenné steny udržiavali chlad a Syver sa každým okamihom viac a viac drkotal, i keď sa snažil ovládnuť to.

V tme sa pred ním zjavil obrys dreva. Padacie dvere deliace ho od Batarovej izby boli zatvorené. Ohmatal ich. Prstami našiel kovový oblúk a z celej sily zatlačil. Škripot, s ktorým dvere otvoril, sa mu zarezal do uší. Oči mu opäť zaregistrovali svetlo, ktoré prúdilo z hora a musel niekoľkokrát zamrkať, kým si naň znova zvykol. Hore vládlo ticho. Malá izbica bola zaprataná haraburdím a páchla vtáčím trusom, ktorý sa zbieral pod klietkami operencov.

Batar sedel za stolom pri okne otočený k dverám. Očakával návštevu, ktorá nakoniec prišla i upieral na ňu zrak, hoci bol už na jedno oko slepý a druhým videl len slabo.

Syver si ho prv medzi všetkým tým smetím nevšimol. Pomýlil si ho s voľne zakvačeným kusom handry, ktorý sa krčil na stoličke. Až keď si starec uložil ruky na kolená, zočil ho v kúte oka. Zamračil sa na neho, vystrel sa, aby pôsobil aspoň o čosi vyššie, než v skutočnosti bol a oprášil si premoknutý odev.

Zazdalo sa mu, že sa na neho starec škerí, usmieva sa, ale pri lepšom pohľade pochopil, že si to len domýšľal. „Prišiel som si po listy. Kde sú?" spýtal sa priamo krčiac nos nad nechutným príbytkom starca.

Batar na neho zazrel škuľavým pohľadom a zamľaskal. „Mám ich ja. Všetky. To je moja povinnosť, pane, mať ich," chrapčal starec. Kostnatou rukou prechádzal po zodratom operadle svojej stoličky a stáčal pery, spoza ktorých vytŕčali len tmavofialové ďasná.