Meče mocných

7. kapitola, 2. časť

ELLERY

Noc uplynula a nastal deň, hoci v podzemí to tma nedala znať. Chodbami zarinčal zvuk ocele trieskajúcej o staré mreže. Elleryho vytrhlo. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Trup mu okamžite zdvihlo, ruka siahla k pásu a naprázdno siahla po meči. Najprv nerozumel, čo sa deje, potom však pochopil.

Zdesene sa dotkol svojej hrude, zagánil do tmy rovnakej, v akej zaspal a zhlboka sa nadýchol. Nebol to sen. Ani nočná mora. Pery stiahol. Ospalé oči upriamil k mrežiam a opäť sa nadýchol. Netušil, čo sa dialo.

„Spal si tvrde," ozvalo sa spoza neho. Ellery sa preľakol. Hlavu stočil k smeru, odkiaľ sa ozval hlas a pohľadom spočinul na tmavookom chlapčati neďaleko. Preväzoval si okolo chodidiel látku zašpinenú zemou a jedným očkom pokúkal po Ellerym. „Chcel som ťa zobudiť skôr, ale odtiahol si sa priďaleko. Ešte som nevidel niekoho spať tak tvrdo."

Ellery ponížene sklopil hlavu, no nie nadlho. „Čo sa deje?" vybafol na Regyera.

Ryšavý chlapec na neho vrchol neidentifikovateľný pohľad. Mierne sa usmieval, no v očiach sa mu odrážali úplne iné pocity. Študoval Elleryho tvár, sledoval jeho zmätenosť. Potom si odfrkol, no nevydal ani hláska. Doviazal si jednu nohu a presadol si, aby to isté mohol urobiť i s druhou. Robil to už nacvičene, rukami si rýchlo prechytával hrubú tmavú látku a uzlík urobil malý, ale silný. Nakoniec si nohy prekrížil na zemi a smutne sa pousmial. „Dúfam, že si sa vyspal dobre."

„Čo..."

Chlapec zakrútil hlavou. „Šetri si hlas, lebo oni teba šetriť nebudú," povedal a ukazovákom si poklepkal po perách. „Máme ešte čas, kým prídu až sem. Trochu to trvá. Skús sa prebrať."

Ellery na neho len zaskočene pozeral. Nebol si istý či nerozumel jeho slovám alebo im nechcel chápať.

„Jedlo mi už neostalo, do večera sa to však dá vydržať. Väčšinou..."

Chlapcovo správanie ho miatlo. Tváril sa milo, no v zápätí to vždy spochybňoval. Prv ho potešil, potom vydesil. Raz bol otvorený a priateľský, neskôr uzavretý a odťažitý. Sám sa zdal zmätený, no pritom neuveriteľne istý tým, čo malo prísť.

„Keď prídu, neprieč sa. Rob, čo povedia a choď napred. Keď sa budeš večer vracať... No. Radšej choď po vlastných. Inak ťa odvedú dozadu, tam býva hrozne chladno a vlhko," povedal a pozrel k chodbe, odkiaľ sa už začínali ozývať zvuky krokov a otvárania mreží. Odmlčal sa. Chvíľu len ticho pozeral pred seba, potom vrhol pohľad k Ellerymu. „Nebuď milý."

Nohy zaborené v bahne, ruky v okovách a slnko ledva nad obzorom.

Zhromažďovali ich v hlúčikoch po pár desiatkach okolo nestabilných malých ohrád podobných tej, pri ktorej stál aj Ellery. Nikto si nesadol, nikto nesklonil zrak. Všetci zdanlivo vedeli, ako to tam chodí. Všetci až na Elleryho.

Két drmal jeho reťazou, rehotal sa. „Dali mi novú žabu! Ha! Nová žaba!" kričal naokolo a dvíhal Elleryho reťaz vyššie. „Už mi začala chýbať zábava s vami! S žabami," bľabotal si ďalej a nútil Elleryho ku krátkym krokom pomedzi ostatných mužov.

Všetci boli iní a rovnakí zároveň. Oblečení v starom chabom odeve a s jazvou na líci. Mnohí zjazvení, špinaví a od zaschnutej krvi, čo sfarbovala ich pokožku do čierna. Ellery sa medzi nimi cítil až podivne čistý. Okrem drobných jazvičiek na vyholenej hlave nemal temer nič, čo by ho hyzdilo, keby si odmyslel spáleninu v tvare slnka a piatich hviezd na polke svojej tváre. Cítil na sebe nepríjemné pohľady.