Meče mocných

Prológ, 2. časť

Špinavé šmuhy tiahnuce sa po kedysi priezračnej podlahe viedli z dverí kameňom vyloženej sušiarne mäsa, ktorej steny už dávno popraskali a vpustili do vnútra nežiadanú vlhkosť ničiacu kvalitu chutnej diviny z neďalekých lesov.

Chodbou zabudnutou časom sa niesol hlasný smiech dvojice mužov odetých v železných plátoch. Z porcelánovej nádobky s modrým zdobením v rukách jedného z nich vyberali kusy starého stvrdnutého mäsa močeného v šťave z horských černíc a utišovali nimi hlad, ktorý sa prejavoval silným škvŕkaním ich brúch.

Blatom nasiaknutá koža uviazaná na ich nohách pri každom kroku vydávala zvláštne mľaskavé zvuky. Za nimi sa ťahala špinavá cestička, ktorá odhaľovala ich predchádzajúce činy, no tvorila tiež hlavnú tému ich hlasného rozhovoru.

Hlas muža s čiernymi kučerami bol vysoký a škriekavý, keď sa smial. Jedno obočie mu chýbalo a tvár mal posiatu škaredými škrabancami, ktoré dosiaľ nemali šancu zahojiť sa. Keď sa pokúsil prehovoriť, hlas sa mu zlomil. Hlavu so smiechom sklopil k zemi a rukou sa pokúsil zachytiť o jeho spoločníka, ktorý stál tesne vedľa neho. Minul.

Rachot porcelánu trieštiaceho sa o krištáľovú podlahu utíšil ich hrdelný smiech. Obaja na seba mierne vydesene pohliadli, načo sa ozvala ďalšia vlna smiechu, no tichšieho a skromnejšieho než bol ten predchádzajúci.

„Nikto si to nevšimne," zahlásil ľahostajne Travian, muž, ktorého oči niesli farbu trávy, a chrbtom ruky si pretrel bradu, ktorú oprskal vlastnými slinami. „Niekto to už hádam uprace, keď to nájde," dodal a sklonil sa k zemi po jeden z kusov mäsa, ktoré sa rozleteli po chodbe.

Muž s čiernymi kučerami na neho zazrel nevrlým pohľadom. Odkopol si z nohy jednu z črepín a rázne zakrútil hlavou. „Si sa pomiatol? Ak zistia, že sme vykrádali zásoby, popravia nás. A i keby nie, nemôžeme nechať sídlo panej v takomto stave. Hanba nám, ak by sme tak urobili," riekol hrubým hlasom. „Upracem to, ty rob, ako chceš, ale vedz, že ak len tak odídeš, postarám sa o to, aby ťa postihol trest za také zneuctenie. Zložil si sľub, nerúhaj sa pred bohmi."

Travian sa prikrčil, akoby cítil hanbu za jeho slová. Prekrútil očami nad vážnou tvárou, ktorá na neho upínala zrak. Hlasne zafučal i upriamil zrak do nekonečnej chodby. Chvíľu len v tichosti stál a pozeral do prázdna, než znovu prehovoril. „Pôjdem po metlu, možno staré handry. Nechcem mať problémy," odfrkol si a tvrdými krokmi sa pustil ďalej chodbou.

Práve si počas chôdze vkladal kus mäsa do úst, keď postrehol vo vedľajšej chodbe tmavé šmuhy. Chvíľu premýšľal, či i tade s Dretom prechádzali, no bol si istý, že nie.

Tmavé šmuhy v neosvetlenej chodbe pôsobili skoro čierne, ťahali sa z neznáma a končili pri jednom z vysokých stĺpov, ktorý vrhal tmavý tieň rozplývajúci sa v šere.

Neistými krokmi podišiel tesne k nemu a nahliadol zaň. Oči mu klesli bližšie k zemi a z hrdla sa mu predral ston. Ústa sa mu začali mimovoľne pohybovať, keď sa roztrasenou rukou približoval k odvrátenej tvári nehybnej ženy. So strachom v očiach odhrnul zakrvavené vlasy, ktoré jej zakrývali tvár a stuhol, keď pohliadol do jantárových očí podliatych krvou.

Zdesene vycúval z tieňa stĺpa a inštinktívne nahmatal rukoväť svojho meča. Srdce sa mu rozbúšilo ako splašené, telo mu oťaželo a myseľ mu pohltilo ťaživé prázdno, z ktorého ho vytiahol až náhly pohyb v kútiku jeho oka.

Travianom trhlo. Rýchlo sa otočil ku koncu chodby, odkiaľ sa ťahali krvavé šmuhy, no stihol postrehnúť len miznúci tieň za rohom. Zbroj mu pri úkroku vzad zarachotila.

„Dret!" zrúkol rozrušeným hlasom a vybehol z ponurej chodby. „Dret!" zopakoval už o čosi silnejšie, keď v jasnej chodbe zahliadol postavu zbierajúcu veľké črepy porcelánu.

Nepraktická zbroj spomalila jeho pohyb a trvalo hodnú chvíľu, kým sa dostal až svojmu priateľovi, ktorý na neho nepokojne hľadel. Rukou sa zaprel o najbližšiu stenu a len naprázdno otvoril ústa. Zhlboka sa nadýchol a nekoordinovanými pohybmi ruky ukázal na smer, odkiaľ prišiel. „Je mŕtva," zahabkal ticho. „Mŕtva," zopakoval a schmatol Dreta za rameno. Celou váhou sa o neho zaprel a na sucho prehltol. „Tam... Ona je mŕtva, Dret. Mes celiste tam..." dychčal a sledoval meniaci sa výraz muža pred ním.

Muž s čiernymi kučerami neveriacky vypuľoval oči. Keď Travian načal novú vetu, pevne ho chytil a rozrušene sa rozhliadol po dlhých chodbách. Rozum mu kázal ísť pomôcť svojej pani, no sľub, ktorý dal jej rodu pred rokmi, mu velil inak.
„Poď," posúril ho a sám sa rozbehol do nekonečných chodieb k tomu poslednému, čo v onej chvíli malo ako jediné v slovách, ktoré s rukou na srdci predniesol pred rokmi, nejakú cenu.

Travianovi chvíľu trvalo, kým pochopil priateľove slová. Chvíľu len nechápavo stál, potom sa rozbehol za mužom pred ním.

Buchot železných plátov, ktoré sa o seba obíjali pri ich behu, sa šíril po nekonečnom bludisku obrovského panstva. A i napriek dochádzajúcemu, čoraz plytšiemu dychu, muži pretrvávali v neprerušovanom behu.

Dvere, pri ktorých sa ich beh spomalil, boli otvorené dokorán a v miestnosti za nimi vládla číročíra tma. Z úst Traviana sa predral ďalší z mnohých stonov, ktoré ich sprevádzali počas ich náhlivej cesty sem. S nádejou, ktorú mu dodávali prázdne chodby a až neprirodzené ticho vládnuce v nich, sa priblížil k neveľkej izbe i nakukol dnu.

Rýchlymi krokmi prešiel cez miestnosť až k oknu, z ktorého presakoval chlad a rozrazil drevené clony, ktoré zabraňovali svetlu preniknúť dnu. Keď začul priškrtený povzdych svojho spoločníka, vytušil dôvod a premkla ho panika. Prudko sa otočil do izby a zrakom spočinul na mieste, ktoré zívalo prázdnotou napriek tomu, že ešte možno pred pár chvíľami na ňom ležal dôvod ich snahy.

Traviana naplnilo prázdno horšie než to, ktoré ho pohltilo, keď pozrel do krvou podliatych očí svojej pani. Kolenami tresol o dlážku, z ktorej sa odlomili ostré čriepky a prázdnym pohľadom pohliadol na železo na hrudi svojho priateľa.

Prišli pozde.

______

_RP_

Publikované: 21.7. 2017