Meče mocných

8. kapitola, 6. časť

RYTHION

Prach, vietor a chladno. Nový deň uvítal živý svet nepriazňou, čo sa pokúšala akokoľvek zničiť snahu ľudí na cestách dôjsť tam, kam mali za potreby. No im, mužom spoza hraníc, zdanlivo nevadila.
Hneď s prvým lúčom ranného svetla vstali, napriek chladu stále vysmiaty začali brať veci na povozy a hasiť posledné žeravé drievka ohňa. Rythion vstal s nimi, nie, že by vlastne niekedy spal, no nikto, ani len bradáč, mu nedal toľko pozornosti, aby dostal údel či pokyn pracovať za nich. Len tam sedel na chladnej zemi, krčil sa a pozoroval včerajších príchodzích v dennom svetle. Boli to traja muži, ako si už minulej noci všimol －dvaja starší, jeden, čo sa len nedávno stal mužom.
Najviac však sledoval len jedného, toho, ktorý mu onej noci nedal spať. Muž v zrelšom veku bol svetlovlasý, nos mal niekoľkokrát zjavne zlomený a nad ústami mal husté fúzy, čo vytvárali zarmútený výraz na jeho tvári, hoci sa mu oči smiali. Bol vysoký a chudý, mierne sa hrbiaci pri krku. Pokožku mal opálenú od slnka, líca červené.
Zvyšní dvaja boli o čosi nižší, obaja tmavovlasí, no s očami rovnako bledými ako onen muž. Jeden v jeho veku, druhý snáď o polovicu mladší. Akokoľvek si ich však mohol Rythion obzerať, nenašiel možnosť zaprieť ich príbuzenstvo.
Bradáča si v tom čase ani len nevšímal, nevenoval pozornosť jeho rýchlemu baleniu a ani pohľadom, ktoré na neho sem-tam vrhol popri práci. Iba sedel, čakal a skúmal tváre cudzincov plný zamyslenia.
Z hlbín svojej mysle ho prebudilo až zatiahnutie za lano, čo mu zväzovalo ruky. Hlavu strhol nad seba, nasucho prehltol. Oči sa mu stretli s tými druhými, temnými, čo kupcovi žiarili na tvári ako dva uhlíky. Ramená stiahol nadol, pri chlapovom pokynutiu hlavou sa postavil. Vo výške sa mu nevyrovnával, hoci i on bol v celku nízky, no stále na neho hľadel zdola. Roztrasený do neho zapichol pohľad, zahrizol si do vnútra líca a zamrkal. Čakal na pokyn, pohyb bradáča.
Chlap nakoniec vzdychol. „Sadaj hore,“ povedal mierne a pozrel k vozu za nimi. Oči mal unavené.
Rythion najprv len zaklipkal očami. Hneď nato však už rýchlo vysadol na drevený povrch vozu a venoval ešte jeden krátky pohľad mužovi, čo preväzoval jeho lano. Čakala ich dlhá cesta.

Dva vozy, temer rovnané, napredovali v závese koní neustále sa meniacou krajinou. Z prvého znel smiech, druhý bol tichý. Oba však mierili k jednému cieľu, čo sa črtal naprieč nekonečným horizontom.
Rythion sedel zhrbený, bradu mal opretú o drevené zábradlie vozňa a očami kmital po okolí, čo míňali. Vlasy mu prefukoval vietor, chlad sa pominul. Sem-tam hlasne zafučal, sem-tam sklopil zrak a zavrel oči. V bruchu mal silné kŕče, hlava mu dunela. Bol ako v tranze; sústredený iba na dané chvíle, na všetko, čo vyprchávalo z jeho hlavy v momente, kedy mu to zišlo z očí.
Kone zaerdžali, voz po voze zastavil na cestičke za sebou. Rythion konečne pozrel k miestu, kam smerovali. No nevidel nič. Nič, len obrovský tieň vrhaný masívnym kamenným múrom pred sebou. Zahabkal. Rozhranice, čosi v ňom zašeplo a jemu bolo jasné, že slobodu kráľovstiev už nikdy neucíti.
Pätica nadrozmerných múrov rôzneho charakteru bola typickým znakom severných hraníc Tlementínskeho kráľovstva. Nepriechodné, neobsaditeľné a pre mnohých bežných ľudí kráľovstiev i nezničiteľné ozruty stavané rukami barbarov a ich zajatcov. Nemálo rozpráv hovorilo o telách za0budovaných medzi tmavé kamene, ešte viac o ľuďoch, čo umreli pri ich stavbe. A predsa, napriek tomu všetkému, Rythion v nich v tej chvíli videl i čosi viac. Videl moc, rešpekt a údiv nad čímsi, čo sálalo zvnútra chladných múrov. Nasucho prehltol. Kam sa oko pozrelo, nebolo vidieť ich konca. Tiahli sa od severu k juhu, len máloktoré časti sa jemne kľukatili kvôli nerovnostiam okolia.
Všade naokolo vládlo ticho, ktoré rušila len ich skupinka. Všetko sa zdalo pusté, vyľudnené － okolie i múr. Rythion nemal dobrý pocit. Ešte raz pozrel na ozrutu pred sebou, zamrkal a prešiel zrakom po jej dĺžke; no priechodu, brány, nevidel.
„Zosadaj!“ zaznel silný hlas kupca a Rythion na neho prestrašene vrhol pohľad.
Hlava sa mu zatočila, zrak na chvíľu stmavol, avšak hneď nato sa už škrabal na nohy a zliezal z dreveného vozu. V nohách cítil brnenie. Privretými očami nesmelo pozrel na muža, čo k nemu kráčal ráznym krokom a nasucho prehltol. Zrak sklopil, zhlboka sa nadýchol.
Kupec ho obišiel, nevenoval mu ani pohľad, čo ho zaskočilo. Prešiel ku koncu voza, napriahol sa k akémusi vaku, čo už zašedol časom, a stiahol ho k sebe. Prehrabával sa v ňom, kutral medzi vecami v ňom a očami tikal sem a tam. Kontroloval ho.
Hlavu zdvihol. Tmavé oči uprel na vyziabnuté chlapca pred sebou a fúzy sa mu jemne pohli pri pohybe úst. Nemrhal však časom predĺžením tej desivej chvíle － strhol lano z vozu i schmatol Rythionove útle rameno rázne ho vedúc pred kone zapriahnuté o voz.
Ocitol sa zoči-voči divochovi, vysokému plavovlasému, ktorý ho znudene pozoroval. Pochytila ho panika, strach. Všetky svaly tela, i tie, čo nemal, napol, čím si vyslúžil podozrievavý, lež zatrpknutý pohľad bradáča. Stiahol pery, sklopil zrak. Netúžil byť opäť tovarom na predaj tak, ako tomu už bolo dvakrát.
„Pôjdeš cez Trugov?“ spýtal sa svetlovlasý divoch pri pohľade na druhého, čo jednou rukou kutral za opaskom.
„Zadná je bližšie, nestojí mi lacnejší priechod za pol dňa pešej cesty naviac. Ani za štvrť. Už takto ušetrím za plavbu s ním a voz i keby mi až o tretích oslavách zimy donesieš, nedbám. Jeden hore dole na ten čas, prd mi je platný,“ hundral potichu, kým sa mu konečne podarilo nahmatať to známe kožené vrecko, ktorého obsahom platil i za neho.
„Bohovia žehnajte, aby som ja taký čas strávil na mori, o tom ani nevrav. Ešte aby sa to prihodilo!“ pokýval nesúhlasne hlavou a vzal si peniaze, ktoré mu núkal. „Ale vážne teraz. Radšej by som na tú loď ani nešiel, ale dlžím ti a ani krepý by nenechal dobrý voz na tejto pôde,“ vzdychol. „Hoci by sa mi ľahšie oplácalo snaď čokoľvek iné.“
Bradáč len ticho prikývol, vrecko si založil späť k opasku a pozrel k mužovým očiam. „Nenútil by som ťa, ale keď ty i tak svoj voz už previezť musíš, čo ja budem i s týmto naviac cestovať? Už mi schádza posteľ, teplo a dobré jedlo. Však sa mi v dobrom uvidíme nabudúce, no nie?“
Muž sa zasmial. „Uvidíme, uvidíme. Ledaže by ma z môjho brata cestou kleplo, ako to už veky tvrdím,“ zazubil sa, „bohovia na ceste s tebou.“
„Bohovia s nami,“ pritakal bradáč a pevnejšie stisol Rythionovu ruku i vrhol na neho jeden pohľad. Ešte raz kývol hlavou smerom k priateľovi a vydal sa vyjazdenou cestou popri múru.

______

_RP_

Publikované: 15. 12. 2017