Meče mocných

4. kapitola, 2. časť

ELERRY

Ešte toho dňa, keď slnko vystúpilo na najvyššie miesto na oblohe, jeho trojčlenná skupinka opustila pirnský tábor. Dva kone, staršia mula a ich traja jazdci pomaly postupovali úzkou lesnou cestou, ktorá zapadala lístím. Atmosféra bola tichá, od odchodu z tábora muži neprehovorili viac, než tri slová a i tie boli zväčša len hromžením na popadané konáre a stromy, čo často krížili ich cestu.

Slnečných lúčov už začínalo ubúdať, slnko klesalo k horizontu a predlžovalo tiene kmeňov stromov. Les temnel.

Prvý z koňa zoskočil Kervin. Rozhliadol sa po mieste, kde stál a s úškrnom sa otočil na svojich spoločníkov. „Tu sa mi to páči. Prenocujeme tu!" vyhlásil.

Ellery sa len podráždene rozhliadol. Stáli na mieste, kde už stromy naberali väčšie rozstupy a kríkov redlo, no zem sa zdala vlhká a chladná, hoci nikde nebolo ani stopy po potoku či riečke. Cesta bola hneď vedľa nich a okraja lesa v nedohľadne. Nepáčilo sa mu to tam.

„Čo je, princezná? Nepáči sa ti niečo?" podpichol ho Kervin, keď ani po dlhšom čase nezosadol z koňa.

„Záleží na odpovedi?"

„Nie, to teda nie," zasmial sa pohŕdavo a odviedol si koňa obďaleč.

Ellery zafučal. Pevnejšie stisol opraty a zhlboka sa nadýchol, potreboval sa upokojiť. Z koňa zosadol pomaly, snažil sa nestratiť rovnováhu na premočenej pôde, ktorá v okamihu jeho dostúpenia klesla o pol dĺžky palca. Nohy sa mu zaborili do bahna, pôda zaškvrčala. Potichu zahromžil. Potreboval byť od Kervina čo najďalej.

„Pôjdem po drevo," vyhlásil nevrlo ešte skôr, než stihol uviazať koňa vedľa starej muly, na ktorej sa celú cestu viezol mladý regrút.

„Nie! Teda... Netreba. Ja pôjdem," ozval sa spoza neho neistý hlas.

Elleryho pohľad spočinul na chlapcovi, no nič nepovedal. Len spýtavo podvihol obočie a po chvíli i prikývol. Nemal náladu protestovať, nemal náladu hádať sa. Ani Kervin mu nebol dostatočným dôvodom trúsiť slová, ktoré si mohol šetriť.

Chlapcovi šklblo kútikmi. Takmer nebadateľne pritakal a rýchlym krokom zašiel za najbližšie krovie, kam už na neho nebolo vidieť.

Ellery po chvíli pozorovania húštia pred ním siahol po taške upevnenej za sedlom. Brucho mal už dávno stiahnuté v kŕči a jednostaj z neho čul hlasné škŕkavé zvuky. Nahmatal kožené vrecko a vytiahol ho von. S nádejou potiahol za úzky povrázok, čo ho zväzoval a nakukol dnu.

Vzdych. Predstava lahodného mäsa sa rozplynula vo chvíli, kedy vo vrecku našiel len tri malé jablká. Začínal ľutovať, že ráno nedojedol svoju porciu a ešte väčšmi, keď pocítil ich trpkastú chuť. Tvár sa mu skrivila a len-len, že sa premohol, aby kus jablka nevypľul späť.

Kervinov smiech sa mu zarezal do uší. „Chutí?" rehotal sa. Sám si z opasku zložil vrecko a vytiahol z neho kúsok sušeného mäsa, do ktorého sa zahryzol. Hlasne mľaskajúc podišiel k Ellerymu, napriahol ruku s vreckom pred seba a uškrnul sa. „Chcel by si?"

Ellery ticho zavrčal. Zvyšok jablka pevne stlačil v dlani a zaťal doň nechty. Podozrievavo si prezrel Kervinovu tmavú tvár a natiahol sa po vrecko, keď vtom Kervin odtiahol ruku.

„Hovorí sa prosím, veľký chlapec," riekol šibalsky a s širokým úsmevom na neho mrkol. Vrecko si založil za chrbát a s očakávaním si priložil jednu ruku k uchu. „Tak?"

„Teba nebudem prosiť ani, keď ma povedú na smrť."

Kervin len pokrčil plecami. „Ako chceš."