Meče mocných

5. kapitola

MIRA

Zobudila sa, ako sa prepadla do spánku - slabá, vystrašená, ubolená. Ležala vystretá na prašnej ceste, napoly pokrytá pieskom. V hrdle mala sucho, slnko ju pálilo na zátylku. Keď zdvihla zrak, badala len chaos. Včerajší večer zmenil úhľadné uličky Hrany v popolom posiate, špinavé chodbičky kdejakého vnútrozemského mesta. Ľudia ju obchádzali so zvesenými tvárami, obzerali si škody, snažili sa pozbierať, čo ešte stálo za reč a vzdychali nad šarapatou, ktorú spôsobilo dievčatko, o ktorom každý hovoril. Dievčatko s menom Mira.

Vzdialená krása včerajšieho začiatku osláv sa dávno vytratila z myslí a nahradila ju zväčša bežná rutina dňa. Vrava doliehala k Miriným ušiam už z diali, z ulíc nepoškodených požiarom.

Bol to obchodný deň, trhovisko na čas opäť prekvitlo najkrajším a najvzácnejším tovarom, aké sa v Hrane dalo nájsť. Každý, a teda nejeden, dúfal, že práve on ohromí Pánov púšte dosť nato, aby sa aspoň na chvíľu pristavili pri jeho stánku a vymenili jeho tovar za poklady donesené zo srdca piesočných dún a z krajín za nimi.

Mira vošla do obchodných uličiek celá ufúľaná. Hodná len krivého pohľadu a odvrátenia tváre. Cítila sa prázdne, ochabnuto. Oči jej blúdili po stánkoch s jedlom, ktoré oblietali lačné osi a nôžky sa jej vliekli po piesočnej zemi. Na tele mala boľačky - na ramene, zápästí, hrudi i prstoch na nohách. Všetko ju bolelo, telo mala stuhnuté. Prázdny pohľad usadený na jej tvári smeroval do diali. Už ju ani tak netrápili posmešky iných ľudí, ako predstava, čo ju čaká, ak sa zjaví doma. Nechcela tam ísť, tak veľmi nechcela čeliť svojej matke, no musela. Žalúdok jej už nariekal, zvieral sa v kŕčoch, hrdlo mala suchšie než piesky Mŕtveho oka a pred očami sa jej tvorili čierne fľaky rôznych tvarov. Malo ešte zmysel odďaľovať to?

Zastala. Premkla ju zlá predtucha. Inštinktívne sa otočila a nasucho prehltla. Vedela, že jej pocit jej ani tentokrát neklamal.

Z rohu ulice na ňu zízala banda chlapcov. Nevrlých chlapcov. Zhlboka sa nadýchla, chcela veriť, že neprídu, že ju nechajú na pokoji aspoň ten jeden raz, no len čo na to pomyslela, pohli sa jej smerom. Niektorí vyzerali znudene, iným na tvárach žiaril škodoradostný úsmev a ďalší zas len zamyslene rozmýšľali, čo s ňou.

Mirine telo zdúpnelo. Prišli rýchlo, prirýchlo. Delilo ich len pár krokov. Premeriavali si ju, vymieňali si pohľady a skracovali vzdialenosť medzi nimi. Nestihli však urobiť posledných pár krokov, keď sa ulicou rozľahli hlasné, výstražné výkriky. Ľudia sa začali tisnúť ku krajom a postupovať ďalej uličkou. Len ona stála. Stála a so strachom v očiach sledovala bandu, ktorá jej v tej chvíli však už nevenovala pozornosť - všetci hľadeli do uličky za ňou.

Keď konečne pochopila, čo ten zmätok zapríčinilo, stála pred obrovským tvorom, ktorý prechádzal úzkym priestorom. Cítila jeho teplý dych, cítila pohľad tmavých očí a snáď i váhu, ktorú jeho nohy niesli. Dych sa jej prehĺbil, telo stuhlo. Nezvládala zdravo uvažovať. Z boku na ňu hľadel vysoký muž zakrytý v hrubých vrstvách látky, spod ktorých vykúkali len hlboké tmavé oči plné nechuti.

So slzami na krajíčku a s bledou tvárou ustúpila o krok vzad nespúšťajúc zrak z muža, jazdca na ohromnom tvorovi, čo si skrúteným bičom poklepkával po stehne.

Ako im Mira ustúpila z cesty, vydali sa ďalej. Ohromné zviera si pomaly a ťažkopádne znovu začalo raziť cestu vpred nasledované ďalšími svojho druhu. Zo sedla na chrbte mu viseli zavesené biele kosti, ktoré rachotili pri každom kroku a kusy kovu, snáď zlata, cvengajúceho naprieč uličkou.

Než však stihla odtrhnúť oči od majestátneho tvora, na chrbte ucítila čiusi ruku a letela priam pod obrovské nohy druhého zo slonov. Nachvíľu akoby sa pre ňu zastavil čas. Dopad na zem bol tvrdý a náhly, na rukách ucítila bolesť. S očakávaním príchodu jej konca sa schúlila do klbka a rozplakala sa.