Meče mocných

7. kapitola, 1.časť

ELLERY

Už viac nebol sám. Bolo ich tam mnoho a každou chvíľou pribúdali.

Netušil, koľko času tam strávil, no bol si istý, že ho neubehlo priveľa, keď videl prvého dozorcu viesť muža k svojej cele. Vtedy zmeravel. V slabom svetle ich ledva videl, no čul ich kroky, ktoré neskôr zanikli v diali, avšak nahradili ich mnohé ďalšie, čo sa ozývali podzemným komplexom. Mnohí šli chodbami vystretí a pokojní, ruky držali založené za chrbtom, kde ich zväzovali reťaze a s pevným postojom postupovali ďalej bez postrkovania dozorcov. Všetci však takí neboli. Niektorí kráčali zhrbene, krv im sfarbovala pokožku do červena, dychčali, skuvíňali a nemálo z nich šlo len za pomoci strážcov, čo ich vliekli ďalej.

Elleryho striaslo vždy, keď sa z dlhých útrob podzemného väzenia ozval kvílivý rev, čo sa ani neponášal ľudskému. Brucho mal v neutíchajúcom kŕči, ústa vyprahnuté a všetko ho svrbelo. Primnohokrát už oľutoval, že nezomrel pri pokuse vzdorovať.

Tvár zdvihol, keď sa pred jeho celou zjavil ďalší z tieňov, čo prechádzali navôkol. Tento však nezmizol za stenami v diali, no zastal opodiaľ. Két, čo ho sprevádzal otvoril železné dvere vedľajšej cely a odstúpil sa.

Mladý chlapec, ktorého tvár sa zaleskla v slabom svetle, vstúpil do vnútra pokojne. Počkal, kým strážca zamkol dvere a jedným krokom cúvol vzad, kde prestrčil zviazané ruky von z cely. Železo zaštrngotalo, reťaz zahrkotala. Chlapec, ktorého Ellery so záujmom sledoval si pošúchal zápästia a otočil sa späť ku kétovi, ktorý mu skrz mreže podával tmavé vrecko.

Keď sa chlapec rozhliadol po cele, Ellery odvrátil tvár, hoci ho jedným očkom zvedavo sledoval. Kučery, čo mu padali do tváre, naberali vo svetle faklí ohnivý odtieň. Sadol si k stene náprotivnej Ellerymu a oprel sa o chladný kameň. Zatiahol za šnúrku, ktorá vrecko zväzovala a prstom doň zahrabol. Čosi z neho vybral, čosi, čo v tieni Ellery nedokázal rozoznať a vložil si to do úst. Ellerymu zaškvŕkalo v bruchu.

Chlapec chvíľu len žuval, rozhliadal sa a oblizoval si prsty. Potom však pohľadom spočinul na Ellerym a naklonil hlavu. Obzeral si ho, zabodával do neho tmavé oči a zamýšľal sa. Šnúrky vrecka razom silne stiahol, oprášil si dlhé nohavice a oblizol si palec. „Si nový," povedal viac ako oznam, než otázku a prekrížil si nohy. „Ešte som ťa tu nevidel."

Ellery zahabkal, pootočil k nemu tvár a stiahol pery. Pri pohľade na chlapcovu tvár, ktorej líce zdobil kétsky znak, ho i to jeho opäť začalo páliť. Prikývol. Ruky si založil na hrudi a ramená skrčil.

Chlapec mykol kútikom úst. Zhrbený sa priblížil k Ellerymu a sadol si k mrežiam, čo ich delili. Tvár pehavú a pery plné, tmavé oči plne otvorené, hoci pre Elleryho úzke a zvláštne vyrezané. Mal oči pohanov z ostrovov, no vlasy verného ľudu Pustej zeme, nedalo sa nepochybovať o dvojej krvi prúdiacej v jeho žilách. Keby ho nehyzdila stará jazva, mohol vyzerať roztomilo.

„Aké to je vonku?" opýtal sa zaujate, čím na seba strhol Elleryho nechápavý pohľad.

„Vonku?" zopakoval.

Chlapec prikývol. Tvár naklonil bližšie k hrdzavému železu medzi nimi a lakťami sa zaprel o kolená. „Vojna. Už sa blíži ku koncu?"

Ellery zaklipkal očami. Premeral si chlapca, ktorému sa bál odhadovať viac než šestnásť pri pohľade na jeho tvár a najmenej osemnásť, keď videl jeho výšku a stavbu. „To by som tu asi nebol," šepol suchým hlasom a zvraštil nos. Žalúdok mu opäť stiahlo a vydal škvŕkavý zvuk. Ellery zafučal.

„Si hladný?"otázal sa chlapec a siahol po vrecku, čo si položil k stehnu.

Ellery pri spomienke na trpké jablko, ktoré jedol posledne len mierne kývol a hlavu si oprel o kamennú stenu. Privrel oči, no opäť ich rýchlo roztvoril, keď ho chlapcova ruka potiahla na rukáv. V dlani držal kúsok chleba a malý zemiak sčernalý pahrebou, v ktorej sa piekol. Opatrne po nich siahol a pozrel na chlapca, ktorý si sám hodil do úst kus zemiaku. Odhryzol si. Ústa mu naplnila slaná chuť, ktorú postrádal posledné dva dni. Vďačne sa na chlapca usmial.