Meče mocných

3. kapitola, 1. časť

RYTHION

Vzduch bol teplý a suchý. Okolím sa šírili ťažké vône pečených klobás, vareného mäsa a štipľavého červeného korenia dovezeného z ďalekej Veternej zeme. Ulice boli preplnené šiatrami, stánkami a lavicami s vyloženým tovarom, no hlavne nespočetnom ľudí, ktorí prišli využiť výhodný obchod počas každoročných známych lyzanských trhov. Ľudia, ktorí sa v dennej horúčave práve nesnažili predrať cez haldy rozhorúčených tiel až k pultom stánkov, hľadali úkryt pred neúnosným slnkom v chládku pohostinstiev. Vychutnávali si predraženú vlažnú vodu z kamenných studní ukrytých pod pieskovcovými domami a čakali na podvečer.

Ľahký vánok pofukujúci ulicami zadul väčšou silou. Ľuďom prehrablo vlasy, zvončeky zacengali. Látka tvoriaca dvere jedného pohostinstva sa stiahla dovnútra, zaplápolala vo vetre a následne sa skrčila na jednej strane dverí. Mladá krčmárka ju inštinktívne prišla napraviť, no vo dverách zastala. Oprášila si starú handru na hrudi. Náhlivo pribehla k mužovi, ktorý už dlhšie vysedával pri ich dverách s plným pohárom. Len sediac, tichý a zamyslený hľadel do zhonu pred sebou.

„Ešte vodu?" spýtala sa gániac na muža vyvaleného v letnej horúčave.

Mužom myklo. Zaklipkal očami a upriamil unavený zrak k dcére starej krčmárky, ktorej bucľaté líca mu pripomínali viac dieťa než ženu. Prikývol. Odvrátil od nej zrak a zaprel sa o operadlo. Ďalej nevnímal žieňa, čo syklo od bolesti, ktorú jej spôsobil rozpálený hlinený hrnček. Len sedel. Bol to týždeň – už celých sedem dní, čo sa snažil vyhnúť nemalej skupinke ľudí, no cítil, že mu to už dlhšie tak nepôjde. Vedel, že ho očakávali.

Ruku skrýval pod tenkou látkou, ktorá mu presakovala potom. V dlani sa pohrával s medenou mincou. Posledná, hovoril si v duchu zvažujúc svoje možnosti. Nesmelo ju položil na stolík pri sebe a pretrel si čelo, po ktorom mu stekali kropaje potu. Zahľadel sa do zhonu ulíc pred sebou. Tvár mu pálilo ostré poludňajšie slnko. Pokožka sa mu leskla a oblečenie sa mu lepilo na rozhorúčené telo. Keď mu oči náhodne zachytili mladé chlapča, čo sa krčilo pri jednom zo stánkov, skrivenú tvár mu aspoň na chvíľu vyrovnal pobavený vyraz.

Dieťa sledovalo čerstvý tovar ovocinára, ignorovalo dotieravé osy a pomaly sa zakrádalo bližšie. Aj z diali mu bolo v očiach vidieť lačný pohľad i vystúpené kosti. Strapec hrozna uchmatlo nenápadne, nikto si ho nepovšimol a už stihlo utekať preč naprieč ulicou.

Sám si spomínal na časy, kedy bolo šťavnaté ovocie jeho jediným cieľom. Na časy, kedy mu to stačilo. Sladké sny o minulosti však preťal nepríjemný pocit, ktorý ho zachmúril väčšmi než bol predtým. Staré jazvy po biči opäť začali svrbieť a pred jeho očami sa zjavila karhavá tvár starej opatrovateľky, ktorá nad ním striehla vždy, keď sa vracal na noc do sirotinca v tmavej uličke na kraji mesta.

Pokúsil sa poškrabať sa na najhoršom mieste, no namiesto úľavy k nemu doľahol len zvuk krokov. Mladá krčmárka k nemu mierila zhrbená, spuchnutú tvár upierala do zeme. Pohár s vodou ani nezložila, položila ho na stôl i s táckou a kradmo siahla po minci i zmizla za závesom kryjúcim vnútro pohostinstva.

Rythion sledoval celú tú scénu s nepríjemným pocitom, ktorý sa ešte zväčšil, keď na tácke zahliadol zrolovaný papierik zaobalený v bielej stuhe. Prehltol. Napriahol sa po ňom, vzal si ho, no ďalej nič. Nerozviazal stuhu, neotvoril ho. Naopak, rozhliadol sa po okolí. V ušiach mu zaľahlo. Videli ho. Aj teraz vedeli, kde je, čo robí, čo chystá. Hrali s ním hru, ktorú mali vyhrať.

S kŕčmi v bruchu potiahol za stuhu, ktorá spadla k zemi. Lístok vystrel, najprv odvrátil zrak, potom sa donútil pozrieť. Neobsahoval vetu, ba ani slová, no nebol ani prázdny. Jediná vec, veľavravná, no mĺkva zároveň, bol fľak. Tmavá machuľa rozliateho atramentu, ktorá mala byť výstrahou pred tým, čo malo byť neodvratným, ak nesplatí svoj dlh.