Love from Snow (Loki)

•11•

ANELLI

Lístie začalo pomaly,ale isto začalo meniť svoju farbu a padalo na zem. Rovnako ako ja. Prešli dva týždne od Thorových narodenín. Prešli dva týždne,od posledného rozhovoru s Lokim. Neprejde deň,kedy by som mu nezaklopala na dvere,kedy by som ho neprosila,aby sa otvoril tie prekliate dvere. Raz,keď mi praskli nervy,som mu dokonca vynadala,že sa chová ako malé dieťa a že svojej minulosti,nik neutečie.

Ozvalo sa klopanie od dverí a vytrhlo ma zo svojích myšlienok.

,,Ďalej," hlesla som v nádeji,že to bude Loki. Ale bol to Thor. Osoba,ktorú som teraz najmenej potrebovala vidieť.

,,Smiem?" spýtal sa.

,,Čo potrebuješ,Thor?"

,,Matka ma posiel,aby som zistil,ako si na tom?" zavrel dvere.

,,Ako vidíš,žijem," odvetila som stroho.

,,Myslíš si o mne,že som pako,však?"

,,O trochu menší než je Loki," pousmiala som sa a Thor sa zasmial.

,,Nikdy pred tým,takto nevyvádzal."

,,Ak mi ideš rozprávať o tom,aký je to tyran,dopredu ťa varujem,aby si si to ušetril," napomenula som ho.

,,Je zamilovaný," hlesol.

,,A do koho?" hlas mi stvrdol.

,,Do teba,Anelli," pozrel na mňa Thor a ja som sa zasmiala.

,,Radčej,už choď. Matke odkáž,že som v poriadku," ironicky som sa usmiala a on,konečne,odišiel.

Zvalila som sa na posteľ a zakryla si rukami tvár.
Loki je zamilovaný. Do mňa? Reálnejšie mi príde,že by Fandral dostal rozum ako hento. Akoby mohol tak,pekná a svojím spôsobom múdra,osoba milovať takú kôpku nešťastia ako som ja?

LOKI

Všade tma.
Ležal som na zemi. Vo svojej druhej podobe. Neschopný pohybu. Moje telo bolo slabé. Psychická bolesť sa zmenila na fyzickú a bola neznesiteľná. Ja som bol slabý.

Ľudia,ktorí sa vždy ľutovali,som považoval za slabochov a ja som teraz,robil to isté. Ľutoval sa. Nepostavil som sa problému,ktorému som mal čeliť. Radšej,som sa mu poddal,ako by som mu mal čeliť. Nechal som,nech som mnou zametie,ako so špinavou handrou.

ANELLI

Tak,ako každý večer,aj dnes som sa bola prejsť po zámku. Mám rada tento zvláštny druh pokoja. Prakticky na chodbách boli len stráže,ktoré už si zvykli na moje večerné potulky.

Zastavila som sa však,pri jeho dverách.

Vždy mi prišlo zvláštne,že hoci vidíme zámky,obchody alebo len obyčajné domy,ale nikdy nevidíme,čo sa deje v ich vnútri.

Podišla som k dverám a jemne ma zaklopala.

,,Loki,ja viem,že ma počuješ. A neviem,čo ti mám,už povedať. Slová sú stvorené na to,aby zakrývali naše myšlienky. Všade kvitnú kvety pre toho,kto ich chce vidieť. Ono,vraví sa,že vzdialenosť ľudí zbližuje,blízkosť ich vzďaluje. Neviem,či to patrí aj v tomto prípade. Chýbaš mi. A ak,mi teraz neotvoríš a nevrátiš sa späť medzi nás,už neprídem. Odídem. Ale nezabudnem. Prosím ťa,Loki. Stojím tu a prosím ťa. Prestaň trucovať a dovoľ mi,aby som ti pomohla.Predsalen,bol si to,ktorý ma naučil,že kto chce hýbať svetom,musí najprv pohnúť sám sebou."

Utrela som si slzy a čakala,čo sa bude diať.

Zámka ťukla.

Dvere sa otvorili.

A mňa ovládol srach.

Strach z toho,čo ma čaká,keď vstúpim dnu.

Tanny