Anelli je napol ásgarďan a na pol jötunn. Dlhé roky žila vo Vanahaime,kde robila obyčajnú slúžku. Späť na Ásgard ju privedie,až kráľovná Frigga,ktorá jej dáva šancu na nový život.
Anelli sa tu stretáva s Lokim,ktorý je uzavretý do seba a k telu si...
O pár dní,napriek všetkým zákazom od doktorov a Friggy,som vytiahla päty z postele. Už ma nebavilo furt ležať a premýšľať nad Lokim a mnou. Chytala ma z toho,maximálne depka. Čo sa týka môjho zranenia,už je takmer zahojené.
Keď som sa postavila na nohy,chvíľu mi trvalo,kým som chytila balanc,ale o pár sekúnd som,už kráčala ku oknu,z ktorého sa mi naskytol pohľad na zasnežený Ásgard.
Na túto chvíľu som čakala mesiace. Milujem sneh! A nie,nie je to kôli tomu,že som na pol Jötunn. Na sneh mám najkrajšie spomienky. Preto ho tak,milujem. A hoci,som si ho mohla privolať,kedy som chcela,aj tak som čakala celý rok,kým napadne.
Opláchla som si tvár horúcou vodou,rozčesala si vlasy,do ktorých,ako vždy,som si zasunula tmavozelenú čelenku. Zo skrine som vybrala tmavozelené šaty,ktoré neboli zrovna zimné,ale nič teplejšie som momemntálne na dosah nemala. Boli to jednoduché šaty s čipkou a šnurovaním na chrbte. V predu bola,ako keby taká "zástera" v tmavohnedej čipke.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Obula som si vysoké čierne boty na šnurovanie,cez plecia si prehodila čierny plášť a vyšla z komnaty.
Zámok bol,po Lokiho škodách,opäť opravený a vyzeral,ako pred tým.
Zišla som po schodoch cez hlavnú sálu,rovno do záhrad. Studený vzduch mi nevadil. Prechádzala som sa po zasnežených cestičkách a usmievala sa ako taký blázon. Všimla som si,malú skupinku detí,ktoré sa snažili postaviť snehuliaka. Rozhodla som sa,že im pomôžem.
LOKI
Spomienky sa vrátili a neboli,zrovna pekné. Ospravedlnil som sa každému,ktorému som ublížil. A hoci,povedali "to je v poriadku" vedel som,že ma vo svojom vnútri nenávidia. Rovnako,ako som sa nenávidel ja. Bol som sám sebe odporný. Stále som si nemohol spomenúť na toho hajzla,čo mi predal ten náhrdelník. Ak ho dostanem do rúk,tak skončil.
Prechádzal som záhradou,keď som započul detský smiech. Nedalo mi to a obzrel som sa. No to,čo som zbadal ma zahrialo pri srdci.
Mezdi tými malými stvoreniami,bola aj Anelli,ktoré spolu snimi stavala obrieho snehuliaka. Samozrejme,pre Anelli to problém nebol,keby chcela,mávne rukou a snehuliak je na svete. Ale neplatilo to v tomto prípade.
Usmievala sa. A to ma tešilo. Nikto z vás,ani z môjho blízkeho okolia,si nevie predstaviť,ako veľmi ju milujem. A ako svoje činy,ktoré som na nej napáchal,ľutujem.
,,Princ Loki!" skríklo malé dievčatko,ktoré si ma všimlo a rozbehlo sa ku mne. Samozrejme,zvyšok skupinky ju nasledoval. Anelli zdvihla zrak a úsmev jej zamrzol. Chcel som jej zamávať,no kým som sa spamätal,skupinka detí ma ťahala k nej.
ANELLI
Bolo vtipné sledovať Lokiho,ako sa nevie ubrániť malým rúčkam detí,ktorého ťahali.
,,Anelli,môže sa s nami princ Loki,stavať snehuliaka?" spýtalo sa hnedovlasé dievčatko,menom Elizabeth.
Pozrela som na Lokiho,ktorý mal pohľad zabodnutý do zeme. V mojom vnútri sa znova rozpútala vojna,ale nemienila som to teraz vyťahovať. Zhlboka som sa nadýchla a usmiala sa.
,,Ak bude,princ Loki,chcieť," hlesla som a on na mňa prekvapene pozrel. Deti ho začali hneď prosíkať a on nemal inú šancu,ako prikývnuť a pridať sa k nám.
Netrvalo dlho a snehuliak,bol na svete. Loki mu pričaloval mrkvu,ktorá slúžila ako nos a hrniec,ktorý slúžil ako klobúk.
Všetcia sme odstúpili a hľadeli na snehuliaka.
,,Je úžasný!" zajasal jeden z chlapcov.
,,Podobá sa mi na Ódina," hlesol Loki a deti vybuchli do smiechu. I ja,som sa musela zasmiať.
,,Mali by sme ísť,mama nás bude hľadať," povedala napokon Elizabeth a ostatné deti jej dali za pravdu.
Rozlúčili sa s nami a s veľkým krikom a smiechom,utekali do mesta.
Zostala som s Lokim sama. Nastalo trápne ticho. Chcela som niečo povedať,ale nevedela som zvoliť správne slová. Zatiaľ,čo srdce kričalo "chyť sa ho a nikdy ho,už nepusti!" mozog zasa hlásal, "odíť a zabudni. Ublížil ti!" Bolo to na zbláznenie.
,,Tak ja...asi pôjdem," vypadlo zo mňa.
Loki hľadel do zeme,no keď som prechádzala okolo neho,schmatol ma za ruku.
,,Loki!" vyhŕkla som.
,,Mrzí ma to,Anelli," hovoril potichu tak,že som ho takmer nepočula, ,,Viem,že slová moje činy nepravia,ale zabilo by ma,keby si ma,nadosmrti ignorovala. Milujem ťa,len teba. Chcem,aby si vedela,že vždy tu budem pre teba," pustil ma a ja som na neho uprene hľadela. Loki bol vždy,jedno prekvapenie za druhým,uznávam,ale toto ma dostalo.
,,Aj ja ťa milujem,Loki," začala som a on hneď na mňa s nádejou pozrel, ,,Ale niečo v mojom vnútri mi hovorí,aby som si držala odstup. Nedôverujem ti,Loki. A to ma brzdí. Ale ver,že moje city neopadli," pousmiala som sa.
Loki ma chytil za ruky do tých jeho a priložil si ich na miesto,kde mal srdce.
,,Možno som bohom hriechu a zla,ale prisáham ti Anelli,že urobím všetko preto,aby si mi opäť dôverovala. Záleži mi na tebe-záleží mi na nás," povedal a moje srdce poskočilo od radosti. Mozog svoju bitku vzdal a ja,som mala znova šancu,vrátiť všetko do starých kolajií.
,,Poď bližšie," šepla som a on sa ku mne naklonil. Ja som sa postavila na špičky a venovala mu malú pusu na líce. Keď som sa odtiahla,Loki mal zasa ten jeho typický úsmev. Narovnal sa a prehrabol si vlasy.
,,Smiem vás odprevadiť do vašej komnaty,slečna," povedal hlbokým hlasom a nastavil mi rameno.
,,Samozrejme,princ Loki," zasmiala som sa,prijala jeho ruku a spoločne sme sa vybrali späť do zámku.
