Love from Snow (Loki)

•28•

ANELLI

Hodili ma do snehu a začali po mne hučať,že chcú moje schopnosti. Teda,že ich chce tá, "záhadná" osoba. Netušila som,kto to je,ale vŕtalo mi v hlave,odkiaľ sa o mne dozvedela. Možno,to je niekto z Vanaheimu. Ale oni,nemali také styky,ako je Malekith. Niektorí z nich sa dokonca,Temných Elfov báli. Bola som z toho rozpakoch.

,,Daj nám to!" zhukol jeden z nich a zdriapol ma za vlasy.

,,Nemám ti to,ako dať, ty primitív!" odvrkla som,za čo som si zaslúžila facku,ktorá ma odhodila hneď do snehu. Moje telo,vydalo automaticky povel môjmu druhému ja,čo viedlo zmene k farby pleti,vlasov a očí. Je to celkom pochopiteľné,keď zvážim,že ako Jötun má väčšiu šancu prežiť.

,,Vysmievaš sa mi,štetka?!" vyštekol na mňa ďaľší. Nemala som poňatia,koľko ich tu je. Cestou sem,k jazeru,ma pohádzali o steny či zem,takže som si dovolila diagnostikovať,sama sebe,slabý otras mozgu a možno zlomené rebrá,keďže sa mi aj zle dýchalo.

Ani som sa nestačila uvedomiť a zrazu,mi jeden z elfov držal ruku a vyťahoval spoza opasku svoju dýku. Ihneď,som začala sebou metať a kričať-prosiť,aby to nespravil. No,nepočúval. Ostrá čepeľ sa mi zaryla hlboko pod kožu a ja som vykríkla bolesťou.

,,Radím ti,aby si začala hovoriť," zašepkal mi do ucha a ja som potláčala slzy.

Dala by som všetko za to,aby sa tu teraz zjavil Loki alebo Thor. No,pochybujem,že ma hľadajú. Zrejme,si ešte nevšimli,že som neni na Ásgarde. Ak,vôbec prežili...

LOKI

Do mojích uší,doľahol zúfalý výkrik. Hneď,som si uvedomil,že je to Anelli,kto kričí.

,,Loki-" začal Thor,ale ja som ho prerušil.

,,Viem,kto to bol,ale pamätaj,že sme v horách a tu sa všetko ozýva," hlesol som a ďalej kráčal za svetlom.

Bol som unavený,ale strach ma poháňal ďalej. Strach o stratu blízkej osoby. Nikdy predtým,som si neuvedomil,aké je šťastie krehké. Keď som sa dozvedel o svojom pôvode,víril vo mne hnev a osamelosť,nie strach. Preto som spravil to, čo som spravil. A úprimne to ľutujem. Žiaľ viem,že jediný kto mi skutočne verí,bojuje niekde tu v horách o život.

ANELLI

Pohadzovali si ma ako handru. Jeden mi strelil facku,druhý do mňa kopol. Z rúk a nosa sa mi valila krv. Moje jötunské telo,bolo otupené od toľkej bolesti.

,,Už prehovorila?" začula som Malekithov hlas.

,,Ani slovo,pane," odvetil jeden z nich.

,,Anelli,Anelli. Prečo si to robíš?" čupol si ku mne Malekith. Zrak som mala rozmazaný-zahmlený.

,,Spútať!" zavelil Malekith a už,ma brali na nohy. Spútali mi ruky aj nohy a postavili na okraj jazera. Koniec.

,,Tvoje posledné slová?" uškrnul sa Malekith.

,,Naser si," vyprskla som.

,,Ty si vážne hlúpa-" smial sa Malekith,keď zrazu...jeho úsmev zamrzol.

Videla som silný záblesk svetla a moje telo pocítilo tlakovú vlnu,ktorá ma odhodila do ľadových vôd jazera.

LOKI

Poznáte ten pocit,keď máte dokonalý plán,ktorý sa nakoniec totálne posere?

Takto podobne,dopadol aj Thorov plán,tzv. Prekvapivého Útoku.

Samozrejme,že to prekvapenie bolo,lenže hneď ako Thor,udrel kladivom o zem,tlaková vlna odhodila Anelli do jazera. Stalo sa to,čo sme nechceli. Samozrejme,že Elfovia,zostali živí,ako inak,takže sa strhol ďaľší boj. Tento krát som sa,však len vyhýbal alebo niekoho prebodol. Môj primárny cieľ bol,dostať sa k Anelli,čo najskôr. Jötun v nej ju síce chvíľu udrží nažive,ale nie dlho. Čas,hral proti mne.

ANELLI

Keď som žila vo Vanaheime,rozmýšľala som,často o smrti alebo posmrtnom živote. Nikdy som si však nepomyslela,že zomriem tou najbolestivejšou smrťou. Moje telo klesalo a moje viečka sa zatvárali. V tej chvíli som si uvedomila svoju skutočnú bezvýznamnosť vo vesmíre. Bol to taký silný pocit osamelosti a pokorenia,aký som ešte nikdy nezažila. Nadýchni sa! Radil mi mozog,ktorý zúfalo žobral o kyslík. Rovnako ako ostatné orgány. Jötun vo mne vypovedal. Ostala len ásgardská schránka.

Po chvíli,takmer vďačne,som pociťovala,že sa blíži zlomový bod zadržiavania dychu.

A ten okamih už nastal.

Moje ubolené pľúca vytlačili svoj spotrebovaný obsah a spľasli v horlivej príprave na nadýchnutie. Odovzdala som svoje telo a dušu osudu,ktorý som mala dávno spečatený.

Reflex premohol rozum.
Pery sa oddelili.
Pľúca sa rozšírili.

Bolesť,ktorá mi zaplnila hruď,bola najhoršia akú som si kedy dokázala predstaviť. Netrvalo dlho a bolesť z hrude mi okamižite vpálila do lebky. A zrazu...nič..naposledy som otvorila oči a pozrela sa na ten záblesk svetla zo sveta. Videla som malú škrvnu,ktorá sa zväčšovala.

Nasledovalo silné trhnutie.
A potom temnota.

Tanny