Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

7. Kapitola - Podsvetie

Prespala som celý deň. Zobudila som sa až večer, keď sa na oblohe pomaly začínali objavovať hviezdy. Slnko sa v diaľke chystalo na spánok a mesiac začínal žiariť. Moje oči si hneď zvykli na tmu. Povzdychla som si a postavila sa. Ruka ma hneď začala štípať a páliť.

Vyšla som zo svojho úkrytu a porozhliadla sa. Moje brucho sa hneď ozvalo. Od včera som nič nejedla a teraz som prespala celý deň. Hlad sa ma zmocňoval. Začínala som byť nervózna. Tvor vo mne sa chcel prejaviť. Snažila som sa mu vzdorovať. Bála som sa, že by ma tak niekto videl. Hlavou mi preblesli myšlienky na rodičov. Hľadali ma? Boja sa o mňa? Čo robili celý deň? A čo Erik? Bol u nás?

Smutne som sklonila hlavu. Už ich asi nikdy neuvidím. Neverili by, že toto som ja. Ich dcéra, ktorá sa zmenila a teraz vyzerá úplne inak. Nespoznali by ma. Čo mi však teraz ostáva?

Ako na zavolanie sa lesom znova ozvalo to volanie. Jedná moja časť chcela, aby som našla tých, čo ma volajú, ale moja druhá strana, ktorú poháňal strach, vravela, aby som to nerobila a šla domov. Zdravý rozum ma však pri tejto myšlienke zastavil. Ja už domov nemám!

V očiach som mala slzy, ktorým som dovolila vyjsť na povrch. Moje druhé ja sa ma zmocnilo. Prestala som vzdorovať a tvor vo mne prevzal kontrolu. Premenila som sa. Drak sa viedol inštinktmi, ktoré chceli vedieť, kto ma volá. Rozbehla som sa do lesa a bežala na to miesto.

Netrvalo dlho, keď som sa tam ocitla. Zarazila som sa. Niečo mi tu nehralo. To, čo som videla pred sebou ma zmiatlo. Som na správnom mieste? Predo mnou bola brána, cez ktorú, keď som sa pozrela, som nevidela nič. Netuším, prečo som sa zmenila späť a prečo sa moje telo samé hýbalo. Nechcela som ísť k tomu, niečo ma však poháňalo. Možno zvedavosť?

Pomalými krokmi som prešla až k bráne. Ako je možné, že tu je niečo takéto? Opatrne som sa dotkla rámu, ktorý zdobil akési zvláštne symboly. Nikdy som nič podobné nevidela. Asi som sa naozaj zbláznila. Dejú sa mi čoraz viac čudnejšie veci, ktoré sa nedajú logický vysvetliť.

Ruku som stiahla a položila si ju na hruď. Keď sa moja ruka dotkla znamenia na hrudi, spozornela som. Aj na ráme boli symboly mesiaca, hviezd, ale aj slnka. Môže to mať niečo spoločné so mnou?

O krok som ustúpila. Nemala by som ísť dnu. Čo ak je to pasca? Mala by som sa otočiť aj ujsť. Toto predsa nedáva žiadny zmysel. Predtým tu nič nebolo a zrazu sa tu objaví nejaká záhadná brána a hlas, ktorý mi hovorí, čo mám robiť?

Srdce mi bilo ako o život. Ani jemný vietor mi nepomohol, aby som sa uvoľnila. Popáleniny mi pulzovali, no najviac tá na ruke. Chcela som spraviť krok vzad, ale nemohla som. Mala som pocit, akoby ma niekto zastavil a nedovolil sa vzdialiť. Moje nohy ma zradili a spravili krok vpred. Potom ďalší až som nakoniec nemala na výber a prešla cez bránu.

Krajina za mnou sa stratila. Tam, kde som sa ocitla bola len tma, ale moje oči si na ňu rýchlo zvykli. Prehltla som hrču v hrdle a pomaly vykročila vpred. Nohy sa mi pri každom kroku triasli. Chytila som si znamenie mesiaca, akoby mi malo dať silu pokračovať. Čo to robím? Nemala by som tu byť. Čo ak ma niekto napadne?

Neskôr sa na stenách začali objavovať zvláštne lampáše. To, čo osvetľovalo jaskyňu nebol normálny oheň i keď sa to podobalo. Tieto plamene však hrali rôznych farbách.

V diaľke sa ozvali kroky. Netuším, či mierili mojim smerom, alebo niekde inde, no pre istotu som sa schovala nech ma tí, čo sú tu nevidia. Niečo mi však vravelo, že vedia, že som tu. Prerývane som sa nadýchla a pokračovala ďalej, keď sa kroky vzdialili.

Po čase som sa ocitla pri konci, kde sa tunel rozdeľoval do ďalších častí. Mohla som sa rozhodnúť, či ísť doprava, alebo doľava. Zahryzla som si do pery a vykročila doľava. Bola som zvedavá, kam sa dostanem a či vôbec nájdem východ. Čo ak tu budem blúdiť niekoľko dní? Kde to však vlastne som? Tá brána zmizla a zavrela ma tu. Dostanem sa ešte niekedy späť do lesa, z ktorého som prišla?