Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

16. Kapitola - Záchrana

Netuším prečo som bola na ňu drzá. Nikdy som taká nebola. Možno to bolo týmto miestom. Bola som rada, keď prestala a odišla, no vedela som, že keď sa vráti, bude sa to opakovať. Už teraz som sa cítila mizerne. Moje sily boli na dne i keď pred ňou som sa tvárila normálne. Nechcela som, aby videla to, čo mi spôsobuje. Snažila som sa bolesť skryť, no ako odišla, dovolila som si poľaviť a zošuchnúť na zem.

Moje telo sa začalo triasť. V očiach ma pálili slzy. Ľutovala som, že som odišla z paláca a hľadala jaskyňu, ktorá sa bohvie kde nachádza. Mala som si zistiť nejaké informácie a nie len tak riskovať. Naozaj robím len problémy.

Zavrela som oči. Po lícach mi začali tiecť slzy. Triasla som sa od bolesti, ktorú mi spôsobovala, no nebolo to len tým. Chcela som si spomenúť na minulosť. Chcela som sa vrátiť tam, odkiaľ som sem prišla. Vnútorne som vedela, že tam by mi nikto takto neublížoval.

Chýbal mi môj starý život. Najradšej by som bola, kebyže je toto len sen a prebudím sa doma v posteli. Všetko by bolo v poriadku a určite by som necítila túto bolesť. Viem však, že keby bol toto sen, už dávno by som sa zobudila.

Hlavou mi preblesli tváre ľudí, ktorých mená som už ani nepoznala. Chcela som sa k ním vrátiť. Pátrala som v spomienkach, ale nenašla som žiadny náznak toho, čo by som chcela. Ľudia ostali zahmlený, no predsa len som našla malého tvora, ktorý mi bol k srdcu blízky.

„Beny..." Zamrmlala som meno, ktoré sa mi objavilo v pamäti. Na chvíľu som uvidela malé, chlpaté a ryšavé stvorenie, ktoré ma vždy nadšene vítalo.

„Sklapni!" Zavrčal na mňa vojak, ktorý tu ostal. Otvorila som oči a pozrela naňho. Obraz malého tvora sa stratil a neostalo po ňom nič. Znova v mojej hlave ostalo prázdno. Zamračila som sa na vojaka, ktorý mi bol otočený chrbtom a dúfala, že ho môj pohľad zabije.

Zdá sa, že vycítil môj pohľad a otočil sa. „Kto ma počúvať tvoje dristy a fňukanie?" Mračil sa na mňa.

Chcela som sa postaviť a vynadať mu, ale moje sily boli na dne. Každý pohyb ma stal veľa úsilia. Ruky sa mi triasli, keď som sa snažila posadiť. Zrazu sa však vojak otočil iným smerom.

„Kto je tam?" Skríkol a díval sa jedným smerom. Pripravil si meč a čakal, kto sa ukáže. „Ach, to ste len vy," pretočil očami a uvoľnil sa. Meč zasunul späť do puzdra.

„Áno, len my!" Ozval sa známy hlas. Srdce sa mi rozbúchalo. Hlas toho vojaka som poznala. Bol to Chris, no nebol sám. Počula som viaceré kroky.

Zrazu sa stala nečakaná vec. Znelo to, akoby niečo letelo a o chvíľu som mala možnosť vidieť čo. Vojak, ktorý ma strážil padol k zemi. Z hlavy mu trčal nôž. Striaslo ma. Krv sa mu valila a tiekla na zem. Prišlo mi zle. Toto nemohol byť Chris! Na pohľad vyzeral milo. Určite by toto nespravil!

„Kto... kto je tam?" Snažila som sa zakričať, ale môj hlas bol slabý a trasľavý. Mala som pocit, že to znelo aj piskľavo.

Moje telo samo reagovalo a začala som sa dávať dozadu. Nechcela som vidieť toho muža, ktorý ležal na zemi a z hlavy mu tiekla krv. Nevydržala som to a naplo ma. Už aj tak som smrdela od grcky. Už predtým som vracala, keď ma Irina mučila.

Dozvedela som sa, kde sa nachádzam. Som na území čarodejnice, ktorá bojuje proti Moon. Predstavila sa mi ako Irina. Jej červené oči mi naháňali strach. Miestami sa okolo jej tela vznášal dym. Jej moc bola väčšia než sa na prvý pohľad zdalo. Cítila som jej mágiu všade okolo seba. Jej územie muselo byť celé ňou pokryté.

Síce mi predtým Chris o nej hovoril, no vidieť ju na vlastné oči bolo iné. Nikdy by ma nenapadlo, že sa stretnem s niekým, kto tak naháňa hrôzu. Prečo však taká?