Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

34. Kapitola - Cesta na Emerland

Leteli sme už možno tri dní, ak nie aj viac. Ako vždy, prestala som mať pojem o čase. Zatiaľ sme ani raz nepristáli a hlad nás doposiaľ obchádzal i keď som vedela, že každú chvíľu sa mi ozve žalúdok.

Tesne predtým, než nás Moon opustila a my sme sa vydali na cestu, sme boli na love a najedli sa. Krídla ma zatiaľ neboleli, ale cesta sa mi už teraz zdala nekonečná.

Vyleteli sme nad oblaky, aby sme mali výhľad na hviezdy, vďaka ktorým sme poznali smer. Premýšľala som nad tým, čo sa stalo. Vedela som, že aj Max premýšľa nad vecami, ktoré ho trápili. Najradšej by sa vrátil späť do paláca a chránil Moon, ale na druhej strane sa bál o mňa a chcel mi pomôcť. Jeho pocity boli chaotické a silné.

Letela som tesne za ním. Sledovala som každý jeho pohyb. Zdal sa mi aj unavený. Začínala som mať pocit, že nikdy takto dlho nelietal. Ako často býva drakom a lieta? Čím dlhšie ho sledujem tým mám pocit, že je viac človekom ako drakom.

„Si v poriadku? Ak si unavený, mal by si si oddýchnuť. Pokračovať môžeme aj potom." Smutne som ho sledovala a zrýchlila, aby som letela pri ňom. Všimla som si, že mu oči zažiarili i keď som v nich videla, že by chcel protestovať. Nakoniec predsa len stiahol krídla a letel dole. Letela som za ním.

„Prepáč, nie som zvyknutý takto dlho lietať," povzdychol si a pristál. Ranilo ma, keď som ho takto videla. Pristála som vedľa neho.

„Mal som ti povedať, že predtým som bol len človekom, no od kedy bol krvavý mesiac, som drakom a tomu je asi dva mesiace?" zamyslel sa a začal nad tým uvažovať.

„Väčšinou som však aj tak bol človekom a premieňal som sa len pri tebe, keď sme chodili spolu lietať. Mrzí ma to..."

Pristúpila som k nemu a objala ho. „To nič... Všimla som si, že nie si zvyknutý tak dlho lietať. Mohol si mi to povedať. Nehnevám sa, predsa len sa mi snažíš pomôcť, Max. Som ti vďačná, ale potrebuješ si oddýchnuť." Oblizla som ho na tvári.

„Ďakujem." Ľahol si na zem a schúlil sa.

Pritúlila som sa k nemu. Triasol sa od vyčerpania a oči mu padali. Sledovala som ho a dúfala, že keď sa zobudí, bude na tom lepšie. Bolo mi ho ľúto. Ani dlho netrvalo kým zaspal. Myslím, že ho unavila nielen cesta, ale aj to, čo sa pred tou cestou stalo. Mali sme si aj pred cestou oddýchnuť.

Krídlom som ho prikryla a sledovala okolie. Bála som sa, že nás tu môže niekto napadnúť. Netuším, ako ďaleko sme od paláca a od miesta, kde to poznáme. Táto krajina bola však iná a vedela som, že už nie sme ani v Temnom lese.

Toto miesto, tento les bol iný. Mala som pocit, akoby na nás niekto číhal. Nepríjemné ticho sa nieslo celou touto krajinou. Dokonca som mala pocit, že mi ušiach píska.

Pri každom nepatrnom šuchnutí, alebo prasknutia konárika či ešte aj fuknutia vetra som bola v pozore, či tu niekto nie je s nami. Všetko mi naháňalo strach. Síce som predtým bojovala, ale nikdy neviem, proti komu môžem teraz stáť.

V zamyslení ma prerušili kroky. Pomaly som sa postavila a sledovala okolie. Max stále pokojne spal. Nečudovala som sa mu. Tiež by som si oddýchla, keby viem, že nám tu nič nehrozí. Musela som však uznať, že musí mať tvrdý spánok, keď ho ani kroky nezobudili.

Chcela som ho zobudiť, ale neprišlo mi to správne. Nechala som ho spať a pomaly šla preskúmať okolie. Snažila som sa byť nenápadná a celkom sa mi v tom aj darilo. Približovala som sa k svojej koristi ako správny lovec.

Vydýchla som si, keď som videla len srnky, ako sa pasú na lúke. Pretočila som nad sebou očami. Bojím sa srniek! Potriasla som hlavou a sklonila ju. Cítim sa ako idiot, ktorý sa bojí aj zvierat, ktoré nikomu neublížia.