Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

45. Kapitola - Skúmanie

Keď som sa zobudila, v izbe okrem mňa, nikto nebol. Max určite šiel preskúmať toto mesto. Pozrela som sa na okno, kde na niektorých miestach prenikali slnečné lúče, no nedostali sa blízko mňa.

Slnko už pomaly zapadalo. Koľko sme mohli spať? Spala som len ja, alebo aj Max? Ani netuším, kedy odišiel. Povzdychla som si a prehrabala vlasy, ktoré sa mi lepili na telo. Až teraz som si uvedomila, že ležím nahá v posteli. Sčervenala som, keď som si spomenula na dôvod.

Jemne som sa však nad tou spomienkou usmiala. Dlho sme sa spolu nemilovali. Vždy prišlo niečo, čo sme museli vyriešiť, alebo nás Moon požiadala o pomoc. Teraz sme však boli samy a mohli sme sa venovať jeden druhému.

Spomenula som si na dohodu s Raynom. Stále som však mala ešte dosť času, kým nastane tma a nadíde polnoc. Dúfam len, že to nedopadne zlé. Nezdalo sa mi, že by mal Rayn nejaké zlé úmysly. Vyzeral skôr, že má strach, čo bude s touto krajinou. Podsvetie by ho mohlo ľahko zničiť, keďže je tento svet oslabený.

Posadila som sa na posteľ a držala si perinu na hrudi. Vlasy mi spadli do tváre. Nikdy som si neuvedomila, aké ich už mám dlhé. Vždy som snívala, že si ich nechám aspoň po zadok narásť, ale myslím, že sú dlhšie než som si myslela.

Uvedomila som si, že kým sme riešili veci ohľadom mňa, Podsvetia a teraz dohody s Derminom, vôbec som sa o seba nezaujímala. Môj vzhľad, oblečenie, celé moje telo som neriešila. Mala by som sa zmeniť. Dlho som nemala nejakú viditeľnú zmenu na sebe, teda okrem premeny.

Porozhliadla som sa po izbe a až teraz si uvedomila, aká je obrovská. Ani moja izba v Mesačnom paláci nie je taká, ako táto miestnosť. Posteľ sa nachádza ďalej od okna, myslím, že to má na svedomí moja prítomnosť. Okná zastreté čiernym závesom. Nočné stolíky na každej strane postele. Tiež tu bol veľký luster, no nie taký, ako v tej miestnosti, kde sme sa stretli s princom.

Stále som si držala perinu na sebe a opatrne spustila nohy na zem. Podlaha, ktorá sa na prvý pohľad zdá, že by bola studená, bola príjemne teplá a jemná. V strede miestnosti sa na zemi nachádzal priam huňatý koberec. Pomaly som podišla k nemu a nohou po ňom prešla.

Zachvela som sa pri tom jemnom dotyku. Naozaj mi toto celé prišlo zvláštne, no krásne až magické. Možno tu nie je toľko mágie, ako v Krajine Mesačného svitu, ale stále tu bola. Usmiala som sa a skúsila nakuknúť do dverí, ktoré sa nachádzali na druhej strane miestnosti.

Opatrne som otvorila dvere a pozrela dnu. Poskytol sa mi výhľad na tiež celkom obrovskú kúpeľňu. „Páni..." s úžasom som zamumlala. Nečakala som, že aj kúpeľňa bude na tom tak, ako aj zvyšok paláca.

Vošla som dnu a sledovala nádherné vzory na stenách. Dokonca som našla aj nápis, ktorému som však nerozumela. Tento svet je pre mňa veľkou záhadou. Asi by som mala ísť na prieskum a pozrieť tento svet. Život je predsa zmena, treba skúmať a objavovať.

Po čase som sa vrátila späť do izby a vzala si veci, ktoré boli porozhadzované po zemi. Červenala som sa, keď som si znova spomenula na chvíľu predtým, než som zaspala.

Šla som späť do kúpeľne a pustila vodu. Dnes si spravím relax vo vani. Pustila som perinu a nechala ju spadnúť na zem. Cítila som sa zvláštne. Jemne som sa chvela, no odvážila sa vojsť do veľkej vane. Prečo je v tomto paláci všetko také obrovské?

Ľahla som si do vane a nechala vodu tiecť. Uvoľnila sa a pozrela na ruky. Žiadne jazvy po ranách, ktoré som mala. Žiadna bolesť, ktorá ma sprevádzala. Nebolo nič, čo by mi teraz prekážalo. Jemne som si prešla po symbole, ktorý potvrdzuje, že mám spriaznenú dušu. Usmiala som sa a spomínala na časy, keď som o ňom nevedela. Neverila som, že aj ja môžem mať na svete niekoho, kto mi je súdený.