Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

37. Kapitola - Konečne človekom

Zobudil ma známy hlas, ktorý sa ozýval krajinou. Pomaly som otvorila oči, zamrmlala niečo nezrozumiteľné a poobzerala sa. Mesiac nádherne svietil a hviezdy sa trblietali. Na nebi nebol ani jeden mráčik. Krásna jasná obloha sa na mňa usmievala, alebo to bolo niečo iné?

Ospalo som si pretrela oči a snažila sa zaostriť na svet, ktorý sa mi jemne zahmlieval. Keď sa mi zrak prispôsobil, mala som pocit, že vidím pred sebou ženu. Modré oči jej žiarili ako tie najkrajšie a najjasnejšie hviezdy a dlhé modré vlasy jej tancovali okolo tela. Chvíľu mi trvalo, než som si spomenula, kto to je. Lighry...

Jemne sa usmiala, keď zistila, že sa mi zrak vrátil. Opatrne natiahla ruku mojim smerom. Spravila som to isté. Chcela som sa jej dotknúť. Chcem vedieť, že je skutočná a nezdá sa mi. Naše ruky sa o seba jemne obtreli. Cítila som jej jemný dotyk a až teraz si uvedomila, že už nie som drakom, ale človekom.

Stiahla som ruku späť a rukami si chytila tvár. Už som to bola ja. Automaticky som si sadla a skúmala svoje telo. Dve nohy, ruky, normálna tvár, nos, ústa, uši... Prehmatala som sa, či som to naozaj ja. Kiežby som sa mohla teraz vidieť. Asi by som vybuchla od smiechu.

Kým som sa obzerala, Lighry zmizla, no i tak som vnímala jej prítomnosť. Prečo mám pocit, že tu bola preto, aby na mňa dala pozor? Cítila som ju pri sebe. Akoby bola súčasťou mňa.

Chytila som sa za hlavu a rukami pomaly prešla až na vlasy. Zdalo sa mi, že sú iné, než si pamätám. Jemne som za ne potiahla a dala si ich dopredu. Boli dlhšie než si spomínam a myslím, že aj ich farba sa jemne zmenila. Jemné trblietky ich zdobili, ako aj moje telo. Pripadala som si ako hviezda i keď som od nej mala dosť ďaleko.

Znova som zrak presunula na nočnú oblohu. V tej chvíli práve padala hviezda. Želala som si, aby toto naozaj bola skutočnosť a nie sen. Byť drakom ma vždy bavilo, ale byť človek a prežívať lásku, cítiť dotyky, bozky a objatia osoby, ktorú milujem je niečo iné.

Spomenula som si na Maxa. Šiel ma hľadať, alebo tam ostal? Prerývane som sa nadýchla a zavrela oči. Pomaly sa posadila a ignorovala jemné chvenie môjho tela a točenie hlavy. Cítila som sa ako vtedy, keď som pila s Harrym v Podsvetí po vojne, ktorú sme vyhrali.

Srdce mi bilo ako o život, keď som si uvedomila, že toto nie je sen, ale skutočnosť. Naozaj som sa premenila na človeka a teraz tu sedím s totálnou migrénou. Ako je však možné, že som sa premenila práve teraz a nie predtým, keď mi Emerin dala kameň?

Pamätám sa, že keď som sem letela, tak som mala nervy na všetkých. Hnevala som sa na ľudí, ktorých ani nepoznám. Ak sú to vôbec ľudia. Spomenula som si na legendu, ktorú Emerin hovorila. Som stvorená. Nenarodila som sa, ako iné deti, ľudia, či Max.

Povzdychla som si a schúlila sa. Mala by som sa asi vrátiť i keď mám strach, že keď sa znova premením, tak budem mať problém zmeniť sa späť na človeka. Teraz by sa mi zišlo, kebyže príde Max.

Myslela som naňho a ani si neuvedomila, že ho vďaka svojim pocitom, privolávam. Chcela som, aby tu bol so mnou, aby vedel, že som späť. Chcela som vidieť, ako bude reagovať na to, že som sa konečne zmenila. Možno ma vyobjíma a vybozkáva.

Už len pri predstave, že sa bozkávame mi srdce vynechalo pár úderov. Chýba mi jeho telo, dotyky, bozky... zasnene som si povzdychla a zavrela oči. Už len tá predstava je nádherná!

„Luna!" skríkol mne známy hlas. Najskôr som si myslela, že sa mi to len zdá, no keď s buchotom pristál priamo predo mnou a zmenil sa, pochopila som, že sa mi to nezdalo a predsa len sem prišiel.

„Max..." zamrmlala som, no neodvážila sa vstať. Moje nohy boli stŕpnuté a vedela som, že sa pravdepodobne ani neudržím na nich. V očiach som mala malé slzy. Prišiel!