Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

35. Kapitola - Emerland

Keď sa Max zobudil, vyrazili sme na odvážny let cez oceán. Moon nás varovala pred ním. Vedela som, že táto cesta nemusí byť práve najľahšia. Snažili sme sa držať čo najvyššie, ale vietor nad oceánom nám neprial. Akoby ani nechcel, aby sme Emerland našli.

Leteli sme už dosť dlhú dobu. Cítila som únavu a moje krídla na tom neboli práve najlepšie. Pred cestou som neoddychovala, ako Max, ale skôr lietala a skúmala okolie. Bála som sa, že by sa nám niečo mohlo stať a aspoň jeden z nás bol hore a dával pozor na toho druhého. I keď som mala asi skôr ležať na zemi a nie lietať po okolí.

Moje myšlienky ma miatli a miestami som mala pocit, že Maxa nevidím. Možno to bolo spôsobené únavou a možno len sa moje inštinkty plietli a letel popri mne. Už som sa nemohla ďalej spoliehať sama na seba. Všetko ma zradzovalo.

Ešte nikdy som sa takto necítila. V hlave si neustále opakujem, že to dokážem, že je ostrov na dosah a čoskoro pristaneme a konečne si oddýchnem. Strach, že na tom ostrove to môže byť ešte viac nebezpečné pominul. Potrebovala som pristáť.

Akoby zámerne, vietor ešte viac zosilnel. Bojovala som s ním a nevnímala, že sme sa s Maxom od seba vzdialili. Necítila som jeho prítomnosť a všetko mi prišlo iné. Akoby naše spojenie ani nebolo. Znova som bola len ja a nič iné.

V duchu som si neustále opakovala, že to zvládnem a čoskoro bude po všetkom. Moje telo si oddýchne i keď mám pocit, že budem dosť dlhú dobu mimo.

Moje krídla ma zradili. Už viac ďalej nevládali. Snažila som sa nájsť Maxa, no nikde tu nebol. Moje sily ma opúšťali. Nakoniec ma únava prekonala. Prestala som mávať krídlami. Tma sa ma zmocňovala a mohla som ju už len privítať.

Už som viac neletela. Vietor do mňa narážal, no i tak som mala pocit, akoby ma skôr chcel pohltiť do ničoty, ktorá vládla podo mnou. Zavrela som oči a dúfala, že bude čoskoro po všetkom. Čakala som náraz do vody.

V hlave sa mi vynorila spomienka na ľudí, ktorých mi Max, vďaka malej iskre, ukázal. Moon a ostatní, ktorých som nepoznala i keď moje staré ja, áno. Stratila som nádej, že si znova spomeniem na minulosť.

Cítila som sa inak. Moje telo už nepadalo, čo mi prišlo zvláštne. Necítila som však ani vodu, necítila som nič, ale zvuky, ktoré sa ozývali týmto miestom mi prišli niečím iné. Kde to vlastne som? Pomaly som otvorila oči a zmätene sa porozhliadla.

Nebola som vo vzduchu a ani ma oceán nepohltil. Táto krajina bola iná. Stromy, rastliny, vtáci, či všetky zvieratá, ktoré som okolo seba videla boli zvláštne. Akoby ani neexistovali, no pri tom sa nachádzali priamo predo mnou.

Možno ma len oči klamú a toto je len sen. Zomrela som? Pomaly som sa posadila a obzerala okolie. Netrvalo dlho a už som na pláži nebola sama. Max pristál vedľa mňa

„Dračica!" skríkol a rozbehol sa ku mne.

Nechápavo som pozrela naňho. Myslela som si, že sme sa od seba oddelili a on ma tam nechal. Ako však vedel, že už neletím za ním? „Si v poriadku?!" Cítila som z jeho slov strach.

Opatrne som prikývla a sledovala ho.

„Kde to sme? Myslela som si, že už je po mne..." Sklonila som hlavu a sledovala zem. Vina, že môj život mohol skončiť bola veľká. Znova som cítila jeho pocity i keď neboli také silné. Možno sa snaží ich blokovať.

„Toto mi už nikdy nerob! Vieš ako som sa zľakol? Najskôr si letela predo mnou a zrazu sa zdvihol vietor. Zavrel som oči a keď som ich otvoril, tak už som ťa nevidel. Stále som letel popri tebe, alebo za tebou. V jednom okamžiku si bola a zrazu som ťa nevidel..."