Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

33. Kapitola - Kameň Spomienok

Max ma priviedol do Krajiny Mesačného svitu. Našťastie mal v Podsvetí nejakých známych, ktorí nám pomohli. Musel ma však s mágiou kryť, aby ma vládca Podsvetia nezacítil. Neušlo mi, že sa pýtal na nejakého Chrisa. Netušila som, čo sa s ním stalo, ale na Maxovi som videla, že mu na ňom záležalo. Nevedeli mu však odpovedať.

Keď sme prišli sem, vzlietli sme a leteli, čo najďalej od Podsvetia. Dostali sme sa do jaskyne, o ktorej Max tvrdil, že kedysi patrila drakom. Nazval ju Dračia jaskyňa. Predtým mi o nej hovoril, no nemyslela som si, že je to skutočné. Teraz však už viem, že mi v ničom neklamal. V jaskyni sme sa znova rozprávali o nás.

Neskôr sa však rozhodol ísť do Mesačného paláca. Povedala som mu, že s ním nepôjdem. Nemám dôvod nikomu veriť. Môže byť rád, že dôverujem aspoň jemu, i keď som sa už veľakrát sama seba pýtala, či to nemám zmeniť.

Ležala som na zemi a premýšľala nad tým, čo sa deje. Keď odchádzal, povedal mi, aby som neriskovala. Cítila som, že by bol najradšej, kebyže som s ním, ale bola som dosť tvrdohlavá, takže som sa držala od neho, i keď som mala tušenie, že mi hovorí pravdu. Vedela som, že sa premieňa na človeka a že pravdepodobne hľadá odpovede na to, ako mi pomôcť.

Zafunela som sa a pozrela sa na vchod. Už sme tu hádam aj pár týždňov. A sama som tu asi dva dní. Prečo sa ešte nevrátil? Kde je tak dlho? Poslúchla som ho však a nelietala nikde. Len som ho čakala, no moja trpezlivosť pomaly dochádzala. Dlho som nelietala a začínalo mi to chýbať. Pomaly som zabúdala nato, ako dlho sme v tejto krajine. Dokonca som nebola pozrieť ani Lily a Katy. Zaujímalo by ma, ako sú na tom.

Začínala som sa tu cítiť opustene. Max sa stále neobjavoval. Postavil som sa a pomaly šla von. Zamračila som sa. Nebavilo ma len čakať. Som drak, ktorý miluje lietanie a nie čakanie v jaskyni!

Sadla som si pred vchod a zavrela oči. Jemný vánok ma pohladil po tvári. Bolo to príjemne. Premýšľala som nad všetkým a spomenula si, že keď som s Maxom, tak niekedy mám pocit, že vidím záblesky spomienok, ktoré som prežila, no nemusia byť pravdivé.

Otvorila som oči a rozprestrela krídla. Chcela som lietať, cítiť tu voľnosť, ktorú som nemala keď stále bývam v jaskyni. Prečo to tak však je? Teraz tu nie je a nezistil by, že som odišla. Pokiaľ viem, tak som slobodná a môžem si lietať kadiaľ len chcem!

V diaľke sa ozývali hlasy. Potriasla som hlavou. Prečo práve teraz? Nemohol sa ešte zdržať? Aj tak mám pocit, že by radšej bol niekde tam a nie teraz pri mne. Mohol tam aj ostať! Zavrčala som.

Kroky sa pomaly približoval. O chvíľu som ich aj videla. Nebol sám. Pri ňom kráčala žena. Biele dlhé vlasy jej vliali vo vetre a modré oči jej priam žiarili ako hviezdy na nebi. Vyzerala prenádherne. Možno si našiel niekoho iného a teraz mi to prišiel oznámiť. Aj tak mi to bolo jedno. Jeho obmedzovanie mi liezlo už na nervy. Začula som jej jemný hlas. Mala som pocit, akoby bola samotný anjel, ktorý sem zostúpil z neba.

Kým sa dostali až ku mne, premerala som si ju. Naozaj vyzerala ako anjel. Dokonca mala aj biele šaty a za sebou biely plášť, ktorý tak troška pripomínal aj krídla. Mračila som sa. Moje oči zaujali jej náhrdelník, na ktorom mala symbol mesiaca.

Zrak som presunula na svoju hruď, kde som mala presne taký istý symbol. Znamená to snáď niečo? Podľa hlasu som však vedela, že to nie je tá žena, ktorá sa mi prihovárala. Ona je niečo iné. Čo je zač?

Ani som si neuvedomila, že už sú takmer pri mne. Max si ma hneď všimol a pridal do kroku. Videla som v jeho očiach nepokoj a strach. Odrazu sa o mňa bojí?

„Pokoj, dračica. Už som tu," Max ku mne pristúpil a snažil sa ma upokojiť, „Toto je kráľovná tejto krajiny, Moon. Pamätáš si ju?" Zavrčala som. Ako si ju môžem pamätať, keď si neviem spomenúť ani na svoje meno? To len oni ma volajú Luna, alebo Aurin!