Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

17. Kapitola - Cesta

Max

Začal som sa nenávidieť za to, že som neodolal a predsa len sa na ňu pozrel. Mal som odstúpiť od jej väzenia skôr, než ma oslovila. Teraz je to horšie, než by som čakal.

Každý jej pohľad, každý jej nádych, každú jej bolesť, som cítil. Dokonca aj jej myšlienky, i keď sa s nikým nebavila. Mal som čo robiť, aby som nedal nič najavo. Prečo som to vlastne spravil? Veľa krát som ju videl, no nikdy nie tak zblízka, ako vo väzení.

Už prvý pohľad do jej nádherných oči mi takmer vyrazil dych. Štvalo ma, keď som ju tam videl. Musel som sa tváriť neoblomne. Začal som byť drzí. Chcel som, aby ma nenávidela. Ak zistí pravdu, zlomí ju to. Miluje jeho!

Už len tá myšlienka mi liezla na nervy. Prečo ju práve on musel nájsť? Prečo som nebol prvý? Vedel som, čo sa stane, keď sem príde. Budú spolu. Tá predseda sa mi nepáči, no budem musieť rešpektovať jej rozhodnutie. Ona predsa nemôže tušiť, kým som. Ženy to tak nevnímajú, ako my.

Chytil som sa za hlavu a snažil sa rozmýšľať. Mal by som sa vypariť, i keď to bude ťažké. Irine už neslúžim, čiže budem len v Mesačnom paláci. Budem si musieť niečo vymyslieť, aby ma Moon posielala niekam. Nemôžem byť pri nej dlho.

Z myšlienok ma vytrhol jej bolestný ston. Pozrel som na ňu. Ranu som jej ako tak vyčistil. Kebyže som tým, čím mám byť, pomohol by som jej, ale mágiu v sebe ešte nemám. Musím si počkať. Už len pár dní a moje tajomstvo bude vonku.

Nechcel som myslieť na to, čo bude potom nasledovať. Už sa viac nebudem môcť skrývať. Bude to ťažké!

Pozrel som na jej ranu. Jed sa jej pomaly dostával do tela. Mal by som ísť za Moon a priviesť ju sem. Dúfam, že sa René dostal už do Podsvetia a varoval Jacka. Teraz sú jej jedinou nádejou. Moon a Jack jej môžu pomôcť. Ja sa môžem akurát tak len prizerať. Kiežby sa nič z toho nestalo!

Postavil som sa a podišiel k jej rane. Mala to o niečo lepšie, no jed som nezastavil, čo ma začalo ešte viac hnevať. Opatrne a jemne som sa jej dotkol toho miesta. Cítil som, ako ňou myklo. Prečo to robím? Nemal by som sa jej dotýkať. Takto to bude ešte horšie. Puto, ktoré ma s ňou spája sa len prehĺbi. Nemohol som si však pomôcť. Vedel som, čo jej môj dotyk spôsobuje. Čo vyvoláva v jej vnútri i keď sa to snažila skryť. Netuším, či jej to došlo, alebo nie. No dúfal som, že si to radšej neprizná.

Chris sedel pri nej a pozoroval ju. Ja som sa jej pohľadu snažil vyhýbať, takže som ostal pri jej rane a sledoval ju.

Po pár minútach sa tí dvaja konečne vrátili. Harry ulovil pár menších zvierat a Mike nazbieral drevo. Prekvapilo ma, keď som uvidel zásoby vody. Asi preto im to tak dlho trvalo. Hľadali vodu.

„Sme späť," ozval sa Harry a podišiel ku mne. Pozrel sa na jej ranu. „Vyzerá to lepšie i keď jed tam stále je."

„Viac pre ňu nemôžem spraviť. Mal by som vyraziť a priviesť sem Moon. Inak ju odtiaľto nedostaneme. Ak sa váš priateľ vrátil späť a priviedol Jacka, bola by to ideálna situácia. Priviedol by som ich sem a oni by jej už vedeli pomôcť."

„Dobre... Ale bude ti to trvať," povzdychol si.

„Bude, keďže kone ostali tam, no pobežím celú cestu späť! Ona potrebuje našu pomoc! Už nebudem strácať čas! Idem do Mesačného paláca!" Povedal som rozhodne a vzal si svoje veci.

Podišiel som k Chrisovi. „Postráž mi toto. Nebudem to teraz potrebovať. Meč by ma zbytočne spomaľoval..."

„Ale dýky by sa ti hodili."