Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

13. Kapitola - Zajatie

Lietala som touto úžasnou a záhadnou krajinou. Sledovala som ľudí, ktorí sa starali o svoje záhrady. Deti, ktoré sa nadšene naháňali a hrali. Dokonca som počula aj spev ľudí. Bola to ozajstná nádhera.

Chvíľu som sa vznášala len na jednom mieste a počúvala ich spev. Slovám som však nerozumela. Akoby hovorili nejakom inom jazyku. Možno to bol ich jazyk. Predsa len som na inom území a nie tam, odkiaľ pochádzam.

Stiahla som krídla a nabrala rýchlosť. Niektorí ľudia si ma všimli a zamávali mi. Málokto sa na mňa zamračil, či nepríjemne pozrel. Vedeli, kto som a pri tom ma ani nepoznali.

Zatiaľ som sa držala na území blízko paláca. Párkrát som zazrela aj Moon, ako sa díva, či som porušila jej pravidlá, alebo nie. Popravde, chcela som ísť do tej dračej jaskyne, ale teraz ešte nie. Som tu krátko, aby som to riskla, ale aj tak tam mám v pláne ísť. Možno, keď zapadne mesiac a nastane tma, tak využijem príležitosť a odídem.

Mala som plán a rozhodla som sa, že ho splním. Čo ak by som sa v tej jaskyni dozvedela aj to, kto je ten posledný potomok? Možno by náhoda bola aj sviňa ja by som ho tam našla. Srdce mi pri tej predstave poskočilo. Aspoň by som nebola jediný drak...

Rozprestrela som krídla a plachtila. Ani neviem, prečo ma napadla iná myšlienka. S Moon sme sa rozprávali o spriaznených dušiach, čo ak by ten posledný potomok, bol mojou?

Pokrútila som hlavou a zahnala túto myšlienku. To by nešlo. On by bol odtiaľto a ja... To už si pomaly ani nespomínam. Skúsila som sa sústrediť na svoje zahmlené myšlienky, no teraz som už nezazrela nič zo svojej minulosti. Akoby som ani žiadnu nemala. Všetko je preč.

Povzdychla som si. Naozaj som zabudla na to, odkiaľ som. Len vďaka Jackovi, ktorý mi niekedy niečo pripomenie, som si vedela niečo vybaviť, ale teraz... Teraz už je všetko preč a ja netuším už, čo sa dialo v tom svete. Som stratená!

Zmenila som smer letu a letela k palácu. Zbadala som Harryho, Mike a Reného, ako sa s niekým rozprávajú. Harry sem tam pozrel na oblohu, či ma neuvidí. Myslím, že keby som stála na jednom mieste, tak by tu možnosť ani nemal. Splývala by som s oblohou. Moje dračie telo veru pripomínalo nočnú oblohu.

Očkom som zazrela svoje krídla. Na niektorých miesta sa mi zdalo, akoby mi žiarili. Možno preto ma aj vidia. Zavrela som oči a skúsila sa sústrediť na svoju mágiu. Moon vravela, že by som sa ju mala naučiť používať.

Cítila som však len iskru, no nedokázala som ju v sebe viac prebudiť. Možno sa treba len viac sústrediť, no dnes to asi nepôjde. Som unavená z cesty a aj z lietania.

Stiahla som krídla a zamierila do veže, kde som mala izbu. Moon mala pravdu. Bolo výhodne mať izbu vysoko. Pred oknom som sa začala pomaly meniť. Snažila som sa sústrediť na svojho draka, aby mi ako posledné zmizli krídla a mohla som vojsť dnu. Vyšlo to!

Keď som vošla do izby, rozosmiala som sa. Bolo to naozaj úžasne! Hodila som sa na posteľ a sledovala strop. Moje srdca jasalo. Táto krajina sa mi už teraz páči. Neviem, ako to zvládnem, keď sa budem musieť vrátiť naspäť do Podsvetia. Začínala som však mať pocit, že sem patrím. Toto je miesto, ktoré je stvorené pre mňa.

Na posteľ vyskočilo malé klbko. Rozosmiala som sa, keď ma Lya začala olizovať. Opatrne som ju zobrala do náručia a pozrela na ňu. „Kiežby si aj ty vedela lietať. Aspoň by si na mňa nečakala v izbe, ale bola by si so mnou," usmiala som sa na ňu a sledovala jej očká.

Lya jemne naklonila hlavu. Jej veľké ušká jej dodávali ešte roztomilejší pohľad. Zasmiala som sa a položila ju vedľa seba. Premýšľala som nad hviezdami a mesiacom. Ucítila som, ako sa mi Lya pritúlila k tvári.