Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

24. Kapitola - Návrat do Mesačného paláca

Netuším, kedy som zaspala, no zobudila som sa. Stále som ležala na Maxovi. Cítila som sa naozaj príjemne. Jeho vôňa ma upokojovala. Max ma stále objímal a krídlami nás zakrýval. Usmiala som sa. Už som necítila ani výčitky, akoby sa rázom všetko zmenilo.

Opatrne som sa posunula, aby som mohla vidieť jeho tvár. Myslela som si, že bude spať, no nespal. Naše oči sa stretli. Usmiala som sa a opatrne sa k nemu nahla. Dala som mu jemný bozk na pery a odtiahla sa. Stále sme obaja boli nahý. Jemne mi prechádzal po tele a hladkal ma. Znova som sa zachvela.

„Mali by sme sa obliecť," šepla som. Jemne prikývol a šibalský sa usmial. Zmätene som ho sledovala, no keď ma pretočil pod seba, zasmiala som sa.

„Viem, ale chcem si ťa ešte vychutnať. Keď sa vrátime... Nechcem, aby o nás vedeli. Nechcem, aby vedeli, že som drak. Znova to bude iné..." zmĺkol. Vedela som, na koho konkrétne naráža. Jack.

„Čo teda chceš robiť?" spýtala som sa ho a hypnotizovala jeho oči. Jemne mu žiarili. Zahryzla som si do pery, keď sa naše tela o seba obtreli. Chcela som viac a vedela som, že on tiež.

Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Ruky som mu zahrabla do vlasov a nepúšťala ho. Chcela som si vychutnať každý jeden jeho dotyk. Každý kúsok jeho tela. Mal pravdu, že keď sa vrátime do paláca, tak sa všetko zmení. Už spolu takto nebudeme môcť byť. Aspoň dovtedy, kým sa sám nerozhodne, že chce odhaliť svoje tajomstvo.

Netrvalo dlho, keď sa naše telá opäť spojili. Snažila som sa zapamätať si každý jeho dotyk. Každú chvíľu. Nechcela som, aby to skončilo, no vedela som, že to nepotrvá dlho. Užívala som si jeho dotyky a bozky. Bude ťažké sa držať od neho a tváriť, že sa medzi nami nič nestalo.

Obaja sme dosiahli vrchol. Zadýchane na mne ležal a hladkal ma. Držala som ho a nepúšťala. Dokonca som ho držala aj s nohami, aby sa odo mňa nepohol. Ak toto malo byť zatiaľ posledný krát, chcela som cítiť jeho blízkosť.

„Takto sa však ďaleko nedostaneme. Obaja vieme, že sa musíme vrátiť..." šepol a snažil sa odo mňa vyslobodiť. Žiaľ však neúspešne. Zasmiala som sa a objala ho silnejšie. „Luna..." zasmial sa a hladkal ma.

„Ja viem... Ja len, bude mi toto chýbať. Tvoja blízkosť..."

„Budem ti na blízku. Dobre vieš, kto je v paláci..." šepol a zdvihol sa. Smutne som ho sledovala a pustila ho. Prečo to musel pokaziť? Prečo musel spomenúť Jacka? I keď nepriamo, ale vedela som, na koho naráža.

Postavil sa a podal mi veci. Začala som sa obliekať. Cítila som na sebe jeho pohľad, no nepozrela som naňho. Skontrolovala som si, či mám zdvihnutú bariéru okolo svojej mysle. Našťastie nepočul moje myšlienky, no cítil, že ma to trápi.

„Luna..." Stále som mu bola otočená chrbtom. Obliekla som si všetky veci a sledovala zem. Premýšľala som nad tým všetkým. Predstavovala som si rôzne scenáre, ako sa Jack môže zatváriť. Povedal mi, že ma miluje, spali sme spolu. Povedal, že pochybuje, že by som ja niekde mala druha a predsa sa to stalo...

„Deje sa niečo?" spýtal sa ma a pristúpil ku mne. Neodpovedala som mu. Nechcela som, aby si niečo vyčítal, alebo sa obviňoval. Musíme sa vrátiť! I keď by som najradšej ostala niekde s ním.

Zozadu ma objal a hlavu si položil na moje plece. Jemne som sa oňho oprela a zavrela oči. Bude mi chýbať. Začínam si myslieť, že naozaj za ten čas, čo sme boli spolu, som sa na ňom stala závislá.

„Nechcem byť bez teba. Po tom, čo sa tu stalo... Ako to mám zvládnuť? Už teraz si pripadám, ako nejaká ľahká žena... Mám výčitky, no neľutujem to, čo sa tu stalo. Skôr ľutujem to, čo som spravila predtým i keď som o tebe nevedela. Bojím sa, že keď sa to dozvie Jack, bude zúriť. Bojím sa o teba. Bojím sa, že vypukne vojna. Všetko je to také mätúce. Nechcem byť bez teba. Teraz keď viem, že patrím k tebe. Nechcem ťa opustiť." Povedala som svoje obavy.