Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

42. Kapitola - Dermin

Ani netuším kedy som zavrela oči. Keď som ich však otvorila, ocitli sme sa v inej krajine. Už na pohľad som vedela, že toto nie je Krajina Mesačného svitu, i keď tu bola tma. Chvíľu som bola aj dezorientovaná a neuvedomovala si, čo sa stalo. Pustila som Maxa a pristála. Pomaly som sa premenila, no i tak mi tu niečo nehralo.

Zmätene som sledovala okolie. Nemohla som uveriť tomu, čo sa tam stalo? Cítila som sa nezvyčajne. Čo je to so mnou? Mala som pocit, akoby ma temnota chcela pohltiť. Možno to robil Jack a možno som to robila sama. Už som nerozumela ničomu.

Ostala som stáť na mieste a sledovala les. Max sa ma našťastie na nič nepýtal, no i tak si ma skúmavo premeriaval. Možno aj chcel niečo povedať, no zdalo sa, že nevie, kde má začať. Nielen jeho, ale aj mňa trápilo veľa vecí. Ako som vedela, že môžem vletieť do toho portálu? Ako sa tam vlastne objavil?

Spomenula som si na ten okamih. Akoby mi niekto ukázal krajinu, kde máme ísť. Je toto Dermin? Dostali sme sa tam, kde sme mali, alebo nás chce niekto len zmiasť? Čo ak to spravila Lighry?

Povzdychla som si. Potrebujem poznať odpovede na svoje otázky. Sama nerozumiem tomu, čo sa tam stalo a ak sa ma Max na niečo spýta, čo mu poviem? Hádala som?

„Dračica?" Už jeho hlas znel neisto.

Bála som sa toho, čo sa chce opýtať. Prehltla som hrču v hrdle a pozrela naňho. Jeho oči ma skúmavo sledovali. Čakala som na jeho otázku, alebo otázky? Čo mu však odpoviem?

„Čo to malo byť?" opatrne sa spýtal.

Sklonila som hlavu. Znova som sa cítila previnilo. Sama nerozumiem tomu, čo sa tam stalo. Moje správanie sa rázom zmenilo. Na jednej strane som Jacka chcela zabiť. Vedela som, že keď to spravím, tak už by sme mohli mať pokoj, no na druhej strene som to nechcela.

„Ja netuším. Zrazu som mala nutkanie..." zmĺkla som. Max ku mne pristúpil. Cítila som sa zmätene. Jeho pocity sa miešali s mojimi. Na jednej strane som cítila strach, bolesť a na druhej strane aj radosť a šťastie.

„Chcela si ho zničiť. Mal som pocit, akoby si to ani nebola ty, ale úplne niekto iný. Nechceš mi niečo povedať?"

„Neviem, o čom hovoríš, Max. Nechápem, čo sa tam stalo. Jack ma vyprovokoval a chcela som mu ublížiť. Moje pocity sa miešali a nevedela som sa rozhodnúť. Na jednej strane ho chcem..."

„Zabiť..." dokončil za mňa. Prikývla som. „No na druhej ti na ňom stále záleží. Nemýlim sa?"

Znova som len prikývla. Vedela som, čo sa tam so mnou deje, no nechcela som mu robiť ďalšie starosti. Ak je vo mne temnota, zbavím sa jej sama. Prídem na to, ako to spraviť!

„Mrzí ma to, Max. Nerozumiem, čo je to so mnou. Cítila som mágiu. Cítila som, akoby jej pomáhali moje emócie. Tak veľa som chcela spraviť, no nezmohla som sa na nič. Zrazu sa však všetko zmenilo a objavil sa ten portál. Neviem, či som to spravila ja, alebo niekto iný, ale zachránilo nás to a mne to pomohlo prekonať nutkanie, ktoré som v tej chvíli cítila. Jack nie je v poriadku, no nechcem mu vážne ublížiť. Vyhrážky sú jedná vec, ale naozaj mu ublížiť, to asi nedokážem..."

„Rozumiem ti..." Nakoniec sa odhodlal a objal ma. Pritúlila som sa k nemu a silnejšie ho objala. „Mali by sme zistiť, kde to vlastne sme," šepol a hladkal ma po chrbte. Jeho dotyk ma upokojoval.

„Mám pocit, že sme v tej krajine, ktorú hľadáme..." povedala som svoju teóriu, ktorej som verila.

„Dobre, no i tak sa uistíme."

Prikývla som a jemne sa odtiahla. Dala som sa na špičky a pobozkala ho.

Odtiahol sa a zadíval sa mi do očí. Jemne som sa chvela. Prečo sa odtiahol? Teraz potrebujem cítiť jeho blízkosť. Zahryzla som si do pery a pozorne ho sledovala. Stalo sa niečo?