Prekliatie ✔ (Prepisuje sa)

43. Kapitola - Démon

Jack

Od vtedy, ako Luna a Max odišli z Podsvetia, som začal uvažovať nad tým, čo sa to presne stalo. Sám som nerozumel viacerým veciam. Ako mohla vytvoriť portál do iného sveta a odletieť? Táto otázka ma neustále trápila. Nerozumel som už asi ničomu.

Prechádzal som tmavými tunelmi a cítil, ako si ma temnota viac privlastňuje. Bol to úžasný, no aj zvláštny pocit. Nikdy predtým som necítil toľko sily, ako teraz. Moja mágia neustále rástla a jedine tvorenie démonov mi pomáhalo ju krotiť. Temnota si ma podmanila.

Povzdychol som si a sklonil hlavu. Bol som však aj sklamaný, že mi nedala dostatok síl, aby som ju tu mohol udržať. Nikdy si neodpustím, že som ju vtedy poslal do Krajiny Mesačného svitu. Myslel som si, že jej poznanie iných svetov spríjemní život. Že sa už viac nebude cítiť tak osamelo. Vyčítal som si to.

Keby som len vtedy vedel, že sa niečo takéto stane, nikdy by som ju tam neposielal. Túžba mať ju, však stále rástla a nemohol som si pomôcť, chcel som ju získať späť. Je mojou drogou, ktorú potrebujem. Nikdy by ma nenapadlo, že to môže byť aj takto.

Zatínal som päste a sám seba vinil za to, čo sa ten deň stalo. Neustále som nad ňou premýšľal a nebol by deň, kedy by sa mi o nej nesnívalo. Nemohol som si pomôcť, no i keď mi ublížila, zradila a navždy opustila, stále som ju chcel mať pri sebe. Miloval som ju.

Pokrútil som hlavou a snažil sa zahnať spomienky, i keď to nešlo. Vždy ostane v mojom srdci. Je však zvláštne, že si nedokáže spomenúť na svoj svet. Pamätám si, akoby to bolo len včera, čo som šiel na prieskum do jej sveta. Dlho mi trvalo, kým som sa prispôsobil, no nikdy nezabudnem na ten deň, keď som ju uvidel.

Nazval som ju čudáčkou. Bola iná, než ostatné a sám som tomu nerozumel. Niečo ma k nej lákalo a chcelo ju spoznať. Sledoval som ju a chcel o nej zistiť čo najviac. Nevedela o mne, no neskôr som sa jej znova ukázal. Už vtedy bola ako droga. Nemohol som jej odolať a potreboval som ju pri sebe. Vtedy mala orieškovohnedé vlasy a tmavohnedé oči. Zmenila sa tak veľmi. Nikdy by ma nenapadlo, že niekto ako ona, bude žiť v takom svete.

Zastal som a oprel sa o stenu, zadíval sa na malé svetielka, ktoré svietili vo všetkých tunelov a spomínal na minulosť. Mohlo mi vtedy napadnúť, že to takto dopadne. Nikdy by som ju sem nevolal, keby som vedel, čo všetko sa stane.

Zošuchol som sa na zem a chytil sa za hlavu. Temnota sa ma snažila ovládnuť, ako môjho otca. Bolo príjemné cítiť jej prítomnosť, no nechcel som zabudnúť na všetky krásne chvíle, ktoré som s ňou prežil.

Od doby, čo odišla do Mesačnej Krajiny som sa cítil viac osamelo. Vyplnila prázdnotu, ktorá tu vládla. Bol som šťastný, keď som vedel, že ju mám. Pomáhala mi a pri tom ani o tom nevedela. Zmenila ma a veril som, že by to tak mohlo byť aj navždy.

Harry ma už vtedy varoval pred proroctvom. Neveril som tomu, no vedel som, že by jej Moon mohla pomôcť. Prestal som veriť na temného draka už ako chlapec, keď sa dovtedy neobjavil, neobjaví sa už nikdy, ale osud mi ukázal pravdu. Otvoril mi oči práve vtedy, keď som mal všetko, po čom som vždy túžil. Mal som si ju vziať, kým som mohol!

Zamračil som sa a udrel do steny. V mojich rukách sa objavil dym. Temnota do mňa vchádzala. Z hlboká som sa nadýchol a postavil sa. Pomstím sa im za to! Nevzdám sa jej! Má byť predsa moja!

Pozrel som na ruku, kde nebol len dym, ale aj ostré pazúry. Zmenil som sa a vedel som, že toto nie je koniec. Moje krídla už viac neboli ako ostatných. Mal som krídla ako démon. Presne ako môj otec.

Dal som ruku päsť a uškrnul sa. Na chvíľu sa mi v ruke vytvorili iskry a následne po nich ostal len dym. Mal som plán ako ju získať a nejako som veril, že keď som jej naznačil minulosť, tak sa vráti pre informácie. Bola zmätená a sama netušila, čo je a čo nie je pravda. Nikdy by som jej však neklamal, aspoň nie v tomto.