I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

1. DIEL

Zábava bola v plnom prúde a spolu s mojou najlepšou kamarátkou Chloe sme tancovali ako divé. Boli sme totiž v klube, kde sa konala naozaj skvelá party. Ako každé dievča v mojom veku som sa dokázala skvelo zabaviť, ale nikdy som to nepreháňala.

Všimla som si, že sa po nás obzerá nejaký podivuhodný muž a potichu som to povedala Chloe.

"No a? Nech sa len pozerá, mne to nevadí."

"Dobre, ale vôbec sa mi to nepáči. Radšej už poďme a mimochodom sa mi zdáš byť trochu opitá."

"Ja a opitá? To snáď nemyslíš vážne."

Po chvíľke naliehania som sa nakoniec dočkala a Chloe konečne povedala niečo schopné. "Fajn, nebudem klamať. Trochu som si vypila, ale len trošku. No a ak sa tu necítiš dobre, môžeme ísť."

Vyšli sme teda von a keďže každá bývala v inom meste, išli sme svojím smerom. Pomaly som kráčala ulicami, ale stále som mala čudný pocit, ako keby ma niekto prenasledoval. Keď som išla jednou temnou ulicou, zastalo predo mnou auto. Snažila som sa ho nevnímať, ale zrazu z neho niekto vystúpil. Ovládol ma strach, pretože som vedela, že ten človek ide ku mne.

"Nepotrebuješ odviezť?"

"Nie, prejdem aj sama."

"No tak poď. Doveziem ťa domov."

"Už som povedala, že od vás pomoc nechcem."

Ani som to nestihla dopovedať a ten muž ma silno schytil a hodil do auta. Snažila som sa brániť, no nepodarilo sa mi to.

"Prosím, pustite ma," naliehala som so slzami v očiach.

"Neboj sa. Ja ti nechcem ublížiť, len musíš so mnou spolupracovať."

Vedela som, čo pravdepodobne odo mňa chce a preto som len začala prosiť, aby ma nechal tak.

"Ja s tebou nič nechcem mať. Len sa pekne ukľudni."

"Prečo ste ma potom zobrali?"

"Dozvieš sa, ale kľud." Nemala som už ani silu sa brániť a preto som zostala ticho a úplne ma ovládol plač.

Nakoniec som sa odhodlala, pretože som chcela vedieť, čo bude so mnou robiť. "Tak čo máte so mnou v pláne?"

"Najprv mi povedz ako sa voláš a koľko máš rokov."

"Emma a mám len 16!"

"Dobre. Nemusíš sa báť, naozaj ti nič zlé nespravím."

"Kam ma teda veziete?"

"Za niekým, kto ťa chce."

"A za kým?"

"Uvidíš, teraz si pekne pospíš."

"Pospím, ale prečo?" Najprv mi to nedošlo, no keď som si všimla, že mi pichol nejakú injekciu, všetko mi došlo.

Nezmohla som sa však nanič, pretože som o chvíľu zaspala.

Zobudila som sa na mieste, ktoré som nepoznala. Ležala som v posteli a bolo mi strašne zle. Opatrne som sa postavila a snažila som sa vyjsť z izby. Otvorila som dvere a uvidela som schody, po ktorých som sa rozbehla dolu. Snažila som sa nájsť dvere, ktorými by som sa dostala von, no žiadne som nenašla. Určite tu nejaké boli, ale stále som bola omámená tým, čo mi vpichol ten muž. Zatočila sa mi hlava a myslela som, že spadnem na zem. Zrazu ma niekto chytil a posadil na sedačku, ktorá bola v rohu obývačky.

"Kam si sa vybrala, zlato?" Bolo mi strašne zle, ale pozrela som sa na toho, ktorý sa ma to opýtal.

V tej chvíli som si myslela, že ešte spím a toto je sen. No keď som si uvedomila, že sa mi nesníva, neverila som vlastným očiam.