I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

20. DIEL

Pomaly som otvorila oči a myslela som si, že som zomrela. Lenže tak sa pravdepodobne nestalo. Ležala som na posteli a vôkol mňa boli samí doktori. Z nejakého prístroju som počula ako mi bije srdce a tiež mi pomaly tiekla infúzia. Cítila som sa vyčerpane a stále sa mi chcelo spať. Tiež sa mi zatvárali oči a keď som to nevydržala a pomaly zaspávala, počula som ako moje srdce bilo stále pomalšie a pomalšie. Nakoniec som to nezvládla a zaspala som.

Myslela som si, že teraz som zaspala navždy. Predsa som sa, ale ešte raz zobudila. Bola som v operačnej sále. Vedela som, že ma tí doktori chcú zachrániť. Ja som to, ale nechcela. Všimla som si niečo z čoho som veľmi zosmutnela. Okolo mňa bola samá krv a vedela som, že neumieram len ja, ale aj moje dieťa. Hnevala som sa sama na seba, ale zároveň som vedela, že keď umrieme spolu, všetko bude znovu dobré. Nikto nám nebude ubližovať a určite sa budeme mať dobre. Teda aspoň som dúfala, že to tak bude. Onedlho som dostala injekciu po ktorej som zaspala.

Dúfala som, že sa zobudím až v nebi spolu s mojím dieťaťom. Dlho som nič nevnímala, ale neskôr som niečo počula. Nevedela som, či sa mi to len zdá, alebo to je pravda. Myslela som, že to je sen. Niekto ma držal silno za ruku a vravel mi veci, po ktorých by som znovu chcela žiť. Ak by to bola pravda, mala by som chuť vyskočiť z postele a znovu sa tešiť zo života.

"Emma, prosím, vydrž to. Všetko bude znovu dobré. Len mi prosím neumieraj. Sľubujem, že spravím všetko, čo budeš chcieť. Veľmi ťa prosím, nezomieraj."

Bola som si istá, že to nehovorí žiaden doktor, ale len jeden jediný človek. Človek, ktorého som veľmi milovala. Bol to Liam. Prosil ma, aby som neumierala. Na jednej strane by som veľmi chcela vstať a odpustiť mu, ale viem, že to aj tak nemyslí vážne. Alebo áno? Veľmi som chcela vedieť ako to v skutočnosti je. Lenže teraz som nemala žiadnu silu a nedokázala som otvoriť oči. Stále som upadala viac a viac do tmy. Jediné, čo som počula ako posledné, bola ozvena môjho srdca. Srdca, ktoré bolo celé zlomené a tiež ako ja chcelo prestať existovať na tomto svete.

Viac si už nepamätám. Neviem, čo bolo so mnou ďalej. Tiež som nevedela, či chcem umrieť, alebo žiť. Povedala som si, že čo sa má stať, stane sa.

Otvorila som oči dúfajúc, že sa ocitnem na mieste ktorom budem šťastná. Zistila som, že sa im to podarilo. Zachránili ma a žijem! Neumrela som a stále som na tomto svete. Bála som sa, čo bude ďalej. Nevedela som, či je dobré, že som prežila, alebo či som mala zomrieť.

Okolo mňa znovu boli samí doktori. Dívali sa na seba tak vystrašene, ale keď som otvorila oči, boli radi. Ihneď sa ma začali vypytovať.

"Emma, ako sa cítite?"
"Dobre. Stále som síce ospalá, ale to je asi normálne, nie?"

"Samozrejme. Ale teraz sme veľmi radi, že ste to prežili. Ste jediná, ktorá niečo také prežila. Otrava tými liekmi bola veľmi silná. Nechýbalo veľa a zomreli by ste. Našťastie sa tak nestalo. Môžeme vedieť, prečo ste sa pokúsili zabiť?"

"Nechce sa mi o tom hovoriť. Tých príčin bolo viac. Nebavilo ma žiť."
"Dúfame, že to nikdy nezopakujete. Teraz ste sa ledva vyhli smrti. Nabudúce to tak nemusí byť. Teraz vás vyšetríme a ak chcete, zavoláme vám psychológa."

"Netreba. Zvládnem to aj sama."

Niečo ma zrazu napadlo. Čo je s mojím dieťaťom? Bála som sa na to opýtať. Nakoniec som to zvládla a s veľkým strachom som sa naň opýtala: "Moje dieťatko ste zachránili tiež, však?"

Nikto si nevie predstaviť s akým strachom zo mňa vyšli tie slová. Ak by sa mu niečo stalo, neprežila by som to. Celá som sa chvela od strachu a prosila som, aby mi povedali dobrú správu. Všimla som si, že sa doktori po sebe začali čudne obzerať. Ako keby nevedeli, ako mi to majú povedať. Veľmi som sa bála, ale stále som mala nádej, že mi povedia len to dobré.

"No tak vravte, že sa mu nič nestalo. Však je v poriadku. Prosím, povedzte mi to."

"Skoro ste zomreli a to dieťatko tým trpelo tiež. Aj ono bojovalo o prežitie. Ako sme už povedali, ste výnimočný prípad. Málo ktorej žene by sa to podarilo."

"Nerozumiem, povedzte mi to konečne. Je v poriadku?"

"Skoro ste zomreli, ale našťastie ste prežili. To dieťa bolo, ale strašne malé a bezbranné. Preto sa čudujeme, ako to mohlo tak dopadnúť. Vidno, že je po niekom silné a rado bojuje."

"Tak?"
"Prežili ste to vy aj to malé. Môžete byť rada, pretože sa stanete matkou. Nič vážne sa mu nestalo. Ešte váš vyšetríme, ale pravdepodobne s ním je všetko v poriadku."

Bola som strašne rada, keď som to počula. Keby mi netiekla infúzia, skákala by som po celej izbe. Moje šťastie bolo neopísateľné.

"Ani neviete, aká som rada."

"Vieme, že vás to veľmi teší. Budete, ale veľmi mladá matka. Ešteže máte niekoho, kto vás ma rád a bude vám pomáhať."

"Prosím? Ako to myslíte?"
"Nevravte, že vám tu niekto nechýba. Asi ste sa doposiaľ dívali len na nás."
"Akože na vás? Na koho som sa mala dívať? Veď som sa rozprávala s vami." Nechápala som, čo mi to tu vravia. Už ma, ale nebavilo ležať. A preto som sa chcela posadiť. Až vtedy som si uvedomila, že ma stále niekto drží za ruku.

Pomaly som sa otočila a vtedy som myslela, že som sa ešte nezobudila a toto sa mi sníva. Vedľa mňa sedel Liam. Díval sa na mňa a vtedy som si niečo uvedomila.

pozn.autorky: Ahojte. Ďalší diel je za nami. Nabudúce si Liam a Emma povedia celú pravdu o ich vzťahu. Ďakujem za všetky hviezdičky a komentáre, ktoré ste mi doteraz dali. Som naozaj rada. Ste skvelí čitatelia.

Dominique