I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

12.DIEL

"Ja ani neviem, či ti to povedať."

"Samozrejme, že mi to máš povedať."

"Dobre, vieš, musel som spraviť to, čo prikázal Liam."

"A čo prikázal?"

"Je mi to fakt ľúto, ale tvoji rodičia museli zomrieť."

"Prosím? Nie, nie, to nemôže byť pravda. Že mi klameš? Že ti povedal, aby si ma oklamal? Prosím povedz, že je to tak."

"Bohužiaľ nie je. Vieš..."

"Nie, nieee. Klameš, ty určite klameš!"

"Emma, prosím upokoj sa. Nič sa nedalo robiť a ver, že keby môžem tak to nespravím."

"Prosím povedz, že to je len sen. Prosím, prosím."

Bola som úplne na dne. Nechcela som ani len uveriť tomu, čo mi povedal. Chcela som sa zobudiť. Dúfala som, že je to len moja ďalšia nočná mora. Vôbec som sa neovládala a správala som sa ako šialená. Jednoducho som nezniesla pocit, že už nikdy neuvidím rodičov. Najhoršie na tom bolo, že za ich smrť môžem ja! Nedokázala som si to prestať vyčítať a keby nebola Paula asi by som sa zabila. Ten mi ale niečo pichol a už o chvíľu som zaspala. Zobudila som sa na mieste, ktoré som nepoznala. Snažila som sa vstať z postele, ale nešlo to. Zrazu však niekto otvoril dvere. Bol to Paul.

"Už si sa zobudila?"

"Zobudila."

Cítila som sa zvláštne. Nechcelo sa mi vôbec nič. Nedokázala som ani len rozprávať a hýbať sa mi nedalo už vôbec. Pravdepodobne som bola omámená z liekov, ktoré mi Paul dal.

"Ako sa cítiš?"

"Ako sa môžem asi tak cítiť! Zabil si mi rodičov. Teraz už nemám prečo žiť." Síce so tieto smutné slová vyslovila, ale žiaden smútok som teraz necítila. Ako keby mi ani nevadilo, že sú mŕtvi.

"Dobre, ale pokús sa na to teraz nemyslieť. Dnes tu už zostaneš a zajtra sa uvidí, čo ďalej." Bolo mi úplne jedno, čo práve povedal. Ani som to nevnímala. Paul odišiel z izby a ja som sa len tak nehybne dívala do okna, ktoré bolo oproti posteli. Vonku bolo tak krásne, ale môj život bol oddnes celý pokazený. Teraz sa mi, ale vôbec nad tým nechcelo premýšľať. Len som pomaly zavrela oči a znovu zaspala.

Zobudila som sa a pritom som nevedela, ako dlho som spala. Necítila som sa už ale tak omámene a preto som vstala z postele a vybrala sa preč z izby. Zastavil ma až Paul a opýtal sa kam idem.

"Preč. Nechcem tu zostať ani minútu."

"Ale kam chceš ísť?"

"Domov. Kam inam?"

"Emma, ešte stále nie si dospelá. Už všetci tvoji blízky vedia o tvojich rodičoch. No a tiež vedia aj o tebe."

"Akože čo o mne vedia?"

"Myslia si, že aj ty si zomrela. Jednoducho som to tak vymyslel a všetko pekne do seba zapadá. Nikto ťa nebude hľadať."

"Si hnusný. Ako si niečo také dokázal? A čo máš so mnou v pláne? Nebodaj mi už aj ty chceš ubližovať ako Liam?"

"Mohla by si mi byť dcérou. Určite ti ja neublížim. Teraz sa choď pekne osprchovať, prezleč sa a ja ťa niekam zavediem."

"Kam?"

"To ti nepoviem. Uvidíš, keď tam prídeme. Ale ponáhľaj sa, lebo už teraz budem mať čo vysvetľovať, keď si neprišla včera."

Nevedela som kam ma chce zobrať, ale poslúchla som ho a spravila všetko tak ako povedal. Počas cesty som sa nenápadne vypytovala kam ma berie, ale žiadnu odpoveď som z neho nemohla dostať. Nakoniec mi niečo predsa povedal.