I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

41. DIEL

Musím začať od znova. Predsa nemôžem neustále trpieť a dúfať, že sa všetko samo napraví. Veľmi dobre viem, že v mojom prípade nepríde šťastie len tak samo od seba. Šťastnou budem len vtedy, keď sa pre šťastie pokúsim niečo spraviť. Verím tomu, že to vyjde. Ak nie, začnem žiť nový život. V ňom budem len ja a môj synček. Teraz však nemôžem zabúdať na Liama. Aj on patrí do môjho života. Hlavne teraz ho potrebujem mať pri sebe. Inak si neviem predstaviť, čo by bolo so mnou ďalej. On mi dáva všetku nádej. Vďaka nemu postupne prichádzam na to, že sa mi oplatí žiť. Musím sa posunúť vpred a aspoň z časti zabudnúť na moju minulosť. Bude to ťažké, ale ak sa na to aspoň nepokúsim zabudnúť, nikdy si nebudem môcť povedať, že som spravila všetko pre svoje dieťa. Nechcem byť zlou matkou, ale vyzerá to tak, že zatiaľ ňou som. Práve preto musím hneď začať od znova. Síce som na tomto svete stratila už dosť, ale aj tak je nádherný. Budem si ho užívať spolu s mojím synom a možno aj..."Máš pravdu. Nechcem sa ďalej do seba uzatvárať. Dúfam, že mi to odpustíš."

"Som rád, že si na to prišla. Nemám ti čo odpúšťať. Konala si tak, ako si sa aj cítila. Viem, že je to ťažké, no niečo som ti sľúbil a aj to dodržím. Spolu to zvládneme. Spravím všetko pre to, aby si sa cítila dobre. Tento krát mi môžeš naozaj veriť."Neviem prečo, ale mala som pocit, že teraz to Liam myslí vážne. Niečo mi našepkávalo, že mám tomu veriť. Môj vnútorný hlas som vypočula a jediné, čo som zvládla bolo objatie. Z celej sily som Liama objala a rozplakala sa ako také malé dieťatko. V našom spoločnom objatí sme zostali niekoľko minút a ja som sa akosi od neho nemohla odtiahnuť. Niečo má s ním zväzovalo a to niečo bolo veľmi silné."Mohla by som vidieť toho nášho malého človiečika?"

"Samozrejme. Len je tu malý problém. Pokiaľ si ty bola mimo, prešlo už pár dní a keďže on už nemusel zostať v nemocnici, zobral som ho domov. Takže teraz by bolo naozaj vhodné, aby si odtiaľto odišla aj ty. Ináč ho tak skoro neuvidíš. Lenže odtiaľto ťa neprepustia ak sa budeš stále správať tak ako predtým. Lekári si musia byť istý, že si už v poriadku."

"Lenže ja už v poriadku som. Takže ma pokojne môžu prepustiť."

"Ak si si teda istá, idem za doktorom a poviem mu to."

"Dobre, ale môžem niečo vedieť?""Samozrejme."

"Keďže si ty teraz so mnou, tak kto je s naším synom? Chceš mi povedať, že si ho nechal samého doma?""Prosím ťa, ako ťa mohlo niečo také napadnúť? Ty si myslíš, že som tak hlúpy? S naším synčekom sú tvoji rodičia. Veľmi s ním chceli zostať a ja som nemal dôvod na to, aby som im to zakázal. Môžeš si byť istá, že je oňho dobre postarané, ale aj tak mu chýba mama."

"Viem. Práve preto chcem ísť domov. Môžeš konečne ísť za doktorom a povedať mu, že sa už cítim dobre? Alebo chceš, aby som sa zasa začala neovládať a vybuchla tu?"

"Nie, to nechcem ani náhodou," Liam sa zasmial a opustil izbu.Netrvalo dlho a do izby vošiel doktor. Začal so mnou komunikovať a keď konečne po jeho mnohých otázkach zistil, že som v poriadku, rozhodol sa ma prepustiť. Prezliekla som sa a konečne vyšla von z nemocnice dúfajúc, že sa tu tak skoro neocitnem. Nechcem si predstaviť, že by som mala odísť od synčeka a znovu sa tu ocitnúť. Dúfam, že na to nebude dôvod. Ak ma znovu nenahnevá Liam alebo sa nestane niečo nečakané, možno sa tu ocitnem až pri druhom pôrode. No vopred nebudem predchádzať udalosti.Sadla som si dovnútra auta a odišli sme. Cesta už ako obvykle netrvala dlho a ani som sa nenazdala a boli sme doma. Vošli sme dnu a tam ma už silno vyobjímali rodičia a tiež Chloe, ktorá tu bola s Jasonom. Týchto ľudí som mala veľmi rada, ale teraz ma zaujímal len jeden jediný človek. Môj synček.Vošla som do jeho izby a mala som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude. Bol tak maličký a krásny. Spinkal v postieľke a ja som sa ho snažila nezobudiť. Veľmi som ho ale chcela držať v náručí a keď som ho vybrala z postieľky, otvoril svoje malé očká a ja som čakala, že sa rozplače. Bála som sa, že ma nebude ani trochu poznať. Našťastie sa tak nestalo. Niečo nás silno spájalo a ja som cítila to isté, ako keď som objala Liama. Vtedy som nevedela, čo to je, no teraz už viem. Sme rodina. Ja, Liam a náš syn. Už nie som to isté dievča, ktorým som bola, keď som prišla do tohto domu. Bola som len Liamova štetka, s ktorou si mohol robiť čo chcel. Teraz to už tak nie je. Na jeho šťastie alebo nešťastie som matka jeho dieťaťa. Tvoríme rodinu, ktorú dúfam nikto nerozdelí.So svojím synčekom som neskôr zostala sama. Robila som všetko pre to, aby bol šťastný. Chcela som, aby mu konečne nič nechýbalo. Vyzeralo to tak, že som to dokázala. Stačilo mi vidieť jeho šťastnú tváričku a vedela som, že za nič na svete by som nevymenila pocit, ktorý ma ovládal. Cítila som, čo je to byť matkou.O chvíľu tento malý drobec zaspal a do izby potichu vošla Chloe. Jej úsmev bol pre mňa veľmi podozrivý. Vedela som, že niečo predo mnou tají. Teda možno netají, ale zatiaľ mi to nemala kedy povedať."Stalo sa ti niečo?" opýtala som sa."Nie. Prečo sa pýtaš?"