I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

34. DIEL

Boli to moji rodičia. Hneď, ako som ich zbadala, chcela som, aby to bol len zlý sen. Upozorňovala som ich, aby sem už neprišli, ale oni ma vôbec nepočúvali. Sú tu a ja mám o nich veľký strach. Neviem ako na nich Liam zareaguje. Lenže, ako ho dobre poznám, tak sa určite nahnevá a nechcem pomyslieť čo sa stane. Najskôr sa na nich Liam len díval, ale potom môj otec prehovoril.

"Prišli sme si po Emmu. Berieme ju od teba preč! Nemôžeš nám to zakázať, pretože my sme jej rodičia a ona nie je plnoletá!"

"Dobre, len na mňa prosím nekričte. Ak chcete, môžete si ju zobrať. Lenže ak tu ona chce zostať, tak potom nemáme čo riešiť."

"Lenže ona tu nechce byť už ani minútu. Však, Emma?" opýtala sa mama.

Najskôr som nepovedala nič. Pozerala som sa na mamu a videla som, ako verí, že jej prikývnem. Najradšej by som to aj spravila. Nechcela som, aby sa za mňa v živote hanbila. No potom som sa pozrela na Liama. Ten sa na mňa díval a ten pohľad som poznala už veľmi dobre. Najradšej by odpovedal za mňa. Bol nahnevaný a ja som dobre vedela, že ak poviem niečo iné, ako chce on, tak na dnešný deň len tak nezabudnem. Musela som, ale niečo povedať a preto som sa neodvážila na nič iné, ako byť na Liamovej strane.

"Prepáčte, ale chcem zostať tu. Nepôjdem s vami. Je mi to ľúto."

"Ale Emma, veď si vravela niečo iné. Prečo si zmenila názor? Nebodaj sa ho bojíš?" opýtal sa otec.

"Nebojím, prečo by som sa mala? Liam mi nikdy neublížil." Nikto si neviem predstaviť ako ťažko sa mi tie slová vyslovovali. Bolo mi zle a túžila som, aby sa to všetko skončilo. Najradšej by som zaliezla do izby a plakala.

"Prosím ťa, neklam. Všetci tu vieme, aká je pravda. Koho chceš oklamať?" opýtala sa mama.

"Nikoho. Vravím pravdu. Liam mi neublížil nikdy v živote a chcem, aby ste vedeli, že s vami nepôjdem preč. Zostanem tu."
"Lenže ako sme už povedali, si neplnoletá. Nemôžeš o všetkom rozhodovať sama. No a už vôbec nie o tom, či s niekým zostaneš alebo nie. My sme tvoji rodičia a pôjdeš s nami domov!"

"Myslím, že ste počuli ako sa rozhodla Emma. Nič jej tu nechýba. Cíti sa tu dobre a sami vidíte, že sa tu rozhodla zostať sama od seba. Nikto ju neovplyvňoval," ozval sa Liam.

"Bojí sa ťa. Ja jasné, že tu chce zostať len zo strachu, aby si jej neublížil. Preto si ju berieme, či chceš, alebo nie!"
"Mami, ale ja tu zostanem. Nechcem ísť s vami domov. Liam má pravdu, rozhodla som sa sama. Jednoducho to je moje rozhodnutie. Tak ho prosím, akceptujte."
"Nie, Emma! Prepáč, ale pôjdeš s nami."
"Myslím, že ste počuli, ako sa rozhodla. Chce tu zostať a tým to končí," povedal Liam.

"Nekončí! Ide s nami a hotovo! Poď Emma, ideme!"

Mala som toho už dosť. Všetci sa tu prekrikovali jeden cez druhého. Pritom som vedela, že nakoniec tu aj tak zostanem. Tak veľmi som tento deň chcela vymazať zo života. Sklamala som rodičov, klamala som samu seba a ešte nechcem vedieť, čo iné sa stane. Nakoniec k tomu došlo. Liama to tiež prestalo baviť.

"A dosť! Už stačí! Keď to nepôjde po dobrom, tak to pôjde po zlom," povedal a niekam na chvíľu odišiel. Bála som sa, pretože som nevedela čo chce spraviť. Človek pri ňom nikdy nevie, čo ho napadne. Nakoniec prišiel aj s nejakým papierom a podal ho rodičom.

"Určite si pamätáte na ten deň, keď zatkli Chloe. Vtedy ste niečo podpisovali. Mysleli ste si, že podpisujete dohodu o jej zatknutí. No ako vravím, mysleli ste si to. Viete, niekedy je dobré prečítať si, čo podpisujete. Nemali ste mi vtedy uveriť. Podpísali ste dohodu o tom, že sa ako rodičia vzdávate Emmy. To znamená, že vám už nepatrí. Oficiálne nie ste jej rodičia. No a tiež ste podpísali to, že si ju prevezmem ja. Takže to znamená, že nemáte na ňu žiadne právo. Je mi ľúto, že som vám to musel takto oznámiť. Keby ste neboli naliehali, že si ju zoberiete, nemuseli ste sa to dozvedieť nikdy."

Neverila som vlastným ušiam. Keď mi Liam povedal, že mu patrím, tak som si myslela, že je to len ďalší z jeho namyslených výrazov. Lenže on vravel pravdu. Ja som naozaj jeho! A čo je na tom najhoršie, prevzal si ma od mojich rodičov. To znamená, že momentálne je mojim oficiálnym, no nie, to nedokážem ani vysloviť! On je akože môj otec? Na jednej strane mám chuť sa smiať, ale zároveň mi je z toho zle. Keď si to predstavím, obracia sa mi žalúdok. Tak ja som akože jeho dcéra, ktorá s ním spáva a ešte k tomu s ním čaká dieťa! Veď to je na smiech! Myslím, že som sa nahlas trochu aj zasmiala. To mu mám ešte aj hovoriť ocko? Z týchto predstáv ma vytrhol hlas mojej mami.

"Veď to nemôže byť pravda! Ten podpis bol získaný podvodom! Nič z toho, čo je tu napísané, by sme neodsúhlasili."
"No bohužiaľ, stalo sa. Nemôžete nič spraviť. Prosím, odíďte, nemáte tu čo robiť. Môžem na vás zavolať políciu." Zasmial sa Liam.

"Ale, veď..."

"Odíďte a hneď!"

"Ideme, ale ešte sa vrátime. No a Emmu si vezmeme. Tým si môžeš byť istý!"
Rodičia odišli a ja som konečne zostala s Liamom sama. Vytrhla som mu ten papier z ruky a zistila som, že naozaj som jeho oficiálna dcéra. Bolo to tam napísané. Určite teraz nebola vhodná príležitosť na to, aby som sa smiala, ale musela som sa smiať. Pohltil ma záchvat smiechu. Liam sa na mňa prekvapene díval a na tvári sa mu tiež črtal úsmev.

"Môžem vedieť na čom sa smeješ?"

"No na čom asi? Ja som tvoja dcéra? To myslíš vážne? Chceš, aby som ti hovorila otecko?"
"To nie je smiešne. No som rád, že sa smeješ. Myslel som, že ťa to položí viac."

"A čo?"

"No to, že si klamala rodičom. Ináč, musím ťa pochváliť. Zvládla si to dobre. Som na teba pyšný. Keď som vtedy videl, že sem prišli, myslel som, že mi hneď s nimi ujdeš. No ty si zostala. Už vtedy som bol na teba pyšný."

"Ako vieš, že tu boli?"
"Poznáš niečo také, ako kamery?"

"Áno."

"No tak tie zariadili to, že som sa to dozvedel. Sú rozmiestnené po celom dome. Som rád, že si si ich nevšimla. Aspoň som ťa mohol sledovať, keď som nebol doma."
"Chceš mi povedať, že tu máš kamery? A kde všade sú?"

"Všade. V každej miestnosti. Prečo sa pýtaš?"

"Len tak. Som zvedavá. Tak ty si vedel, že tu boli rodiča a nič si mi nepovedal?"
"A na čo som ti to mal povedať? Čakal som, čo spravíš. Vedel som, že raz sem znovu prídu. No a práve preto som na teba pyšný. Zvládla si to veľmi dobre."
"Ďakujem, ocko," nevynechala som túto malú poznámku.

"Ty sa mi posmievaš? To by si si v živote ako moja dcéra nemala dovoliť. Vieš, že sa môžem nahnevať?"
"A čo mi spravíš? Nepustíš ma von s kamarátkou? Vieš, potom ťa nebudem mať rada." Pousmiala som sa.

"Nie. Môžem ťa potrestať inak. Napríklad tak, že dostaneš odo mňa pár výchovných faciek."

"Ale rodičia by nemali svoje deti biť. A ešte by ma niečo zaujímalo. Kto je moja mama? Tvoja bývalá Victoria, alebo kto?"

"Nie si nejako moc zvedavá?"
"Myslím, že nie."

"Tak ty myslíš, že nie? Dobre, potom si ja myslím, že si môžem s tebou robiť čokoľvek. Bolo by dobré, keby si na chvíľu zabudla, že si moja dcéra. Pretože toto by som s dcérou robiť nemal," povedal a doniesol ma do spálne.

pozn.autorky: Ahojte. Práve ste si prečítali nový diel. Dúfam, že sa vám páčil. Ak máte nejaké otázky, zanechajte ich v komentároch. No a ešte odpoveď na to koľko má Emma rokov. Zatiaľ má stále 16,no čoskoro bude mať narodeniny.

Dominique