I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

39. DIEL

"Liam, ja, ja..." snažila som sa ho prerušiť, zatiaľ čo on niečo stále rozprával.Očividne to nezaberalo a on v svojom rozhovore pokračoval ďalej. Začala som dostávať bolesti a preto mi nezostávalo nič iné, ako naňho zvriesknuť."LIAM!"

"Zasa po mne vrieskaš? Ty si asi nedáš povedať!"

"Nechcela som, ale ja už budem asi rodiť."

"Čože? Už?"

Na znak toho, že je to pravda, som kývla hlavou. Potom som mu už nič nemusela opakovať a hneď sme odišli do nemocnice. Tento krát som si bola sto percentne istá, že už onedlho naozaj porodím. Nebol to žiaden planý poplach, ani nič podobné. Jednoducho som to cítila, cítila som, že už onedlho sa stanem matkou. Teda dúfam. Nechcem ani pomyslieť na to, že by sa tomu dieťatku niečo stalo.Cestou do nemocnice sa ma Liam stále niečo dookola vypytoval. Videla som, že je nervózny. Veď sa mu ani nečudujem. Sám teraz prišiel na to, že to jeho zlé správanie sa mu nevyplatilo. Nielen ja som sa naňho nahnevala, ale aj to naše dieťa. On si to však nechcel priznať a vinu hádzal na mňa."Vidíš, vravel som ti to. Už ráno sme mali ísť do nemocnice. Teraz by sme sa nemuseli ponáhľať a zbytočne by si sa nemusela báť."

"Nebojím sa. Ako si na to prišiel?"

"Za tú dobu, čo si so mnou, už veľmi dobre viem, kedy sa bojíš a kedy nie. Nemusíš mi klamať. Viem, že sa bojíš."

"Bojím a čo? Pochop, že je to môj prvý pôrod. Síce ti to hovorím zbytočne, ty to aj tak nepochopíš."

"Ale pochopím. Nie som žiaden debil, aby som niečo také nepochopil. Myslím si, že sa nemusíš báť. Určite porodíš ešte veľa detí. Veď si ešte mladá."

"Tým si moju náladu naozaj zlepšil. Ďakujem. Namiesto toho, aby si ma upokojil a povedal mi, že sa nemusím báť tohto pôrodu, ty mi povieš, že porodím ešte veľa detí a tých pôrodov bude viac. A s kým budem akože mať tie deti?""Určite si ešte nájdeš nejakého partnera. Nemyslím si, že budem tvoj prvý aj posledný."

"O čom to ty hovoríš? Vieš, že sme nikdy v žiadnom vzťahu neboli a ani nebudeme. Takže ty si mojím partnerom nikdy nebol. Ten falošný vzťah vyhovuje len tebe. Pravdepodobne nechceš byť sám a preto si k sebe stále vodíš nejaké baby. No a potom ich odkopneš."Bolo vidno, že Liama tento argument nahneval. Znova mal chuť vynadať mi. Našťastie sa ovládol a nepovedal nič. Keby len vedel, ako milujem, keď mu môžem povedať to, čo si myslím a on mi nemôže spraviť nič. Dobre viem, že by mi teraz mohlo ublížiť čokoľvek. No a ak nechce, aby som mu tu zlyhala a v aute porodila, musel sa ovládnuť. Len neviem, ako sa bude ku mne správať, keď porodím. Potom mi ten pocit víťazstva bude chýbať. No určite nebudem robiť to, čo mi prikáže. Na to môže zabudnúť.Zastavili sme pred nemocnicou a ešte skôr, ako som vystúpila, Liam zavolal doktorovi. Ten už o chvíľu k nám pribehol a pomaly ma odprevádzal na sálu, v ktorej budem rodiť. Najskôr som sa, ale ešte išla prezliecť do nejakej nemocničnej košele. Medzitým ako som sa prezliekala, prišiel za mnou Liam."Ako ti je?"

"Ako asi? Som nervózna a bojím sa. Čo keď sa tomu dieťatku niečo stane a čo keď náhodou zomrie?""Nie, neboj sa. Také niečo sa nestane. Ty to dokážeš a privedieš na svet nádherného chlapca alebo dievča.""Skutočne?"

"Skutočne."Liam to dopovedal a ja som znovu dostala silné bolesti. Musela som už ísť na pôrodnú sálu. Tam ma už čakalo pár doktorov a sestričky. So mnou to bolo čoraz horšie a horšie. Stále ma ovládala neskutočná bolesť, ktorá sa stupňovala. Cítila som, ako sa to dieťa vo mne pohybuje. Kričala som ako zmyslov zbavená a snažila sa dostať to dieťa zo mňa von. Tak veľmi som už potrebovala počuť jeho plač. Chcela som si byť istá, že už je na svete. Že som to zvládla. Neviem prečo, ale hrozne mi tu chýbal Liam. Priala som si, aby tu bol. Chcela som počuť jeho povzbudzujúce slová. Chcela som, aby ma upokojil. No on tu nebol.Nezvládla som už ďalej premýšľať, pretože ma strašne bolelo celé telo. Doktor mi stále niečo vravel, no ja som ho nepočúvala. Snažila som sa zhlboka dýchať a potom to prišlo. Niečo sa vo mne pohlo tak silno, až som mala pocit, že zomriem.Potom to ale prestalo. Už som sa necítila až tak zle. Raz ma ešte niečo silno zabolelo, a potom... Na sále sa ozval plač. Plač môjho dieťatka. Pozrela som sa naň a videla som malé drobučké telíčko, ktoré nariekalo ako keby mu išlo o život.

"Máte chlapca. Gratulujem. No musíme pokračovať."

"Pokračovať? A v čom? Nerozumiem."

"Nepovedal som to ani vám a ani Liamovi. No dnes sa vám narodia dve deti. Musíme sa poponáhľať, aby sme aj to druhé stihli včas priviesť na svet."

"Dve? Ale..."Nepovedala som už nič. Znovu som pocítila tú istú bolesť, ako pred chvíľou. Zrejme sa už aj to druhé pýtalo na svet. Všetko sa začalo od začiatku. Bolo to presne to isté, až na to, že som už nemala toľko síl. No a tiež preto, že som bola zaskočená. Ja budem mať dve deti? Naozaj? Snažila som sa to predýchať. Postupom času sa mi začala zdať tá bolesť ešte silnejšia. Bolo to naozaj strašné, no ja som si zaumienila, že to pre svoje dieťa zvládnem. Robila som všetko pre to, aby som to vydržala. Tá bolesť bola silná, ale snažila som sa ju nevnímať. Skúsila som všetko možné, ale nakoniec sa mi to nepodarilo. Nezvládla som to a odpadla som. Ocitla som sa v bezvedomí.

Pozn. autorky: Ahojte. Pokúsila som sa vám vyhovieť a preto tu máte nový diel čo najrýchlejšie ako sa dalo. Ten budúci sa tiež pokúsim pridať čo najrýchlejšie. Čo hovoríte na tento diel? Dúfam, že sa vám páči.Dominique