I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

40. DIEL

Pomaly som otvorila oči a jediné, čo som vôkol seba uvidela, bola nemocničná izba. Nikto tu nebol. Len ja. Ležala som na posteli a snažila sa vstať. Dosť ma to bolelo, ale nakoniec som to zvládla. Mala som len jediný cieľ. Nájsť moje deti, ktoré pri mne neboli. Nechápala som, prečo mi ich vzali. Veľmi by som ich chcela mať pri sebe. Priala som si znovu otvoriť oči a nevidieť len prázdnu izbu, ale aj môjho synčeka a... O tom druhom dieťati nič neviem. Netuším, či je to chlapec alebo dievča. Práve preto to musím hneď zistiť.Blížila som sa k dverám, ale v tom sa otvorili. Dnu vošiel Liam. Pozrel sa na mňa a objal ma. Bolo to naozaj dosť súcitné objatie a ja som doteraz vôbec nevedela, že Liam má v sebe nejaké city. No ako som sa teraz dozvedela, má."Kde sú?" bolo to jediné, čo som v takejto situácii dokázala povedať."Nášho synčeka o chvíľu privedú. Keby si ho videla... Je tak drobnučký a nádherný, no jednoducho sa to nedá popísať.""A kedy uvidím naše druhé dieťatko? Vieš, ešte som ho nevidela. Je to chlapček alebo dievčatko?"

"Emma, zlato," povedal Liam a zhlboka sa nadýchol. "Mali sme nádhernú princeznú. No..."

"Mali? Nechcel si povedať máme?" začali mi padať slzy po tvári."Keď sa narodila, bola veľmi slabá, museli ju oživovať. Nakoniec to zvládla, ale žila len štyri hodiny. Je mi to veľmi ľúto, ale...""Ale? Zomrela?"Liam len prikývol hlavou. To, čo bolo potom so mnou, bolo strašné. Celú nemocnicu ovládol krik, plač a neuveriteľná ľútosť. Nemohla som to nijako vydržať. Myslela som, že je so mnou koniec."Prosím, povedz, že to nie je pravda. Prosím, povedz mi to. Však je to lož."

"Nie je. Je mi to ľúto.""Klameš. Však znovu klameš! Chceš mi ju vziať a preto si mi povedal, že zomrela."

"Také niečo by som nikdy nespravil. Viem, že je to veľmi ťažké. Ale my to spolu zvládneme. Emma, milujem ťa a sľubujem, že zostanem navždy s tebou..."

Viac som ho už nedokázala počúvať. Zostala som mimo. Mimo celého sveta. Ako keby som ani na tejto zemi nikdy neexistovala. Moje myšlienky blúdili k mojej dcérke. Keby som ju aspoň videla. Možno by potom neumrela. Lenže ja som ju ani raz nedržala v náručí. Nevidela som ju a ani nebudem. Vyplakala som more sĺz. Môj žiaľ bol neskutočný. Ani som si neuvedomovala, čo sa okolo mňa deje. Zrazu som naozaj odišla z okolitého sveta. Pichli mi nejakú injekciu a ja som zaspala. Problémom bolo, že aj v snoch som stále videla moju dcéru. Ani tam som nedokázala byť v pokoji. Jeden sen o nej striedal ďalší. Miestami som otvorila oči a znovu videla nemocničnú izbu. Potom som, ale zas zaspala. Neviem, koľko dní to pretrvávalo. Ani som si neuvedomila, že tu nie som sama. Vždy, keď som sa aspoň na minútu prebudila, videla som Liama. Stále bol pri mne. Držal ma za ruku, šepkal mi utešujúce slová, no mňa to nezaujímalo. Možno preto, že jediný, kto by ma potešil, by bola moja dcéra, alebo preto, že som mu neverila. Cítila som, že to isté čo cítim ja, cíti aj on. Tiež trpel. Rozdiel bol len v tom, že to na sebe neukazoval tak ako ja. Dokázal sa nejako prekonávať a nezložilo ho to tak ako mňa.Nasledujúcich pár dní som už nespala, ale stále som bola unavená. Doktor mi podával sedatíva, pri ktorých som ani normálne nedokázala premýšľať. Dobre vedel, že ich potrebujem. Keby som ich nedostávala, pravdepodobne by som využila vhodnú chvíľu na to, aby som spáchala samovraždu. Chcela som sa ocitnúť na mieste, kde by som bola so svojou dcérou. Kde by som sa mohla s ňou hrať a venovať jej všetku pozornosť. Ani som si neuvedomovala, že sa v mojej izbe vystriedali všetky osoby, ktoré by som za iných okolností vyobjímala a nikdy od seba nepustila. Prišla za mnou moja mama, ktorá sa ma silou-mocou snažila utešiť. No nezvládla to a ako si dobre pamätám, z izby odišla s plačom. Tiež tu bol aj môj otec, ktorý mi stále niečo rozprával, no nevnímala som ho. Prišla ku mne aj Chloe, ktorá sa ma snažila utešiť a aspoň trochu zabaviť, no nepodarilo sa. Veď ako by mohla? Vedela som, že všetko predstiera a ten falošný smiech tiež. Myslela som, že už žiadna osoba ma nedokáže priviezť spať k životu. Všetci mi boli ľahostajný. Ja som nepotrebovala nič. Ani lásku, ani peniaze, potrebovala som len svoju dcéru. Len tá by ma spravila šťastnou. Veľmi mi chýbala. Tak veľmi by som si teraz želala odovzdať jej svoju lásku. Chcela by som byť s ňou a milovať ju najviac na svete. No ona tu nie je. Nie je na tomto svete. Jednoducho je preč a nevráti sa. Už nikdy.Myslela som, že z toho chúlostivého stavu ma nedokáže vytrhnúť nikto. No jedna osoba to nakoniec dokázala. Liam."Emma, prosím. Neodmietaj nás. Neuzatváraj sa sama do seba. Nikomu tým nepomôžeš. Veľmi si ublížiš. Veľmi ťa prosím, pokús sa byť znovu tou starou Emmou. O nič iné ťa nežiadam, len o toto."Liam čakal, či na to niečo poviem. No ako aj predošlé dni, ani dnes som zo seba nedostala čo i len jedno slovo. Bola som ticho, premýšľala nad svojou dcérkou a nič iné ma nezaujímalo. To sa Liamovi samozrejme nepáčilo."Dobre teda. Nechcel som, ale znovu musím byť tým Liamom, čo predtým. Asi na teba teraz dosť nakričím, ale čo iné spraviť? Začnem hneď teraz a to pekne poporiadku. Fajn, naša dcéra zomrela. Viem, je to ťažké. Sám som mal čo robiť, aby som sa cez to dostal. No musel som. Jej smrť nezmením. Nezmením ju ani ja a ani ty. Bohužiaľ, bola malá a nezvládla to. Nič iné nemôžeme spraviť. Nemusíš sa s tým zmieriť, ale čo tí ľudia, ktorých máš rada? Čo tvoji rodičia, Chloe a čo ja? Dobre, vykašli sa na nás. Veľmi ťažko, ale možno to zvládneme. Keď využijeme všetky sily, ktoré máme, neumrieme. Na nás teda pokojne zabudni. No nemyslíš si, že je tu človek, ktorý tvoju lásku potrebuje. Jeden maličký človiečik našťastie neumrel a je tu. Žije. Dýcha, bije mu jeho malé srdiečko. Emma, tvoj syn. Potrebuje ťa viac než čokoľvek na svete. Aj on chce tvoju lásku. Jemu nepomôže, že neustále budeš smútiť za jeho sestričkou. Vieš, čo mu pomôže? Keď sa postavíš, oblečieš sa a vypadneš z tejto nemocnice. Pôjdeš spolu s ním domov a tam mu budeš dokazovať, že ho naozaj miluješ viac než čokoľvek na svete. Kojila si ho už vlastne niekedy? Nie! Ty vlastne asi ani netušíš, čo to je byť matkou. Ani si ho ešte nevidela, nedržala si ho v náručí, nič o ňom nevieš. Lenže náš synček ťa veľmi potrebuje. Jeho zdravotný stav je síce v poriadku, ale ak s ním aj naďalej nebudeš aspoň chvíľu, môžeš docieliť to, že zomrie. Potom to bude tvoja chyba. Možno to bolo kruté, ale je to tak. Povedal som pravdu. Verím, že to pochopíš."Stále som nepovedala ani slovo. Myslím, že po tom, čo mi povedal sa mi po tvári rozkotúľala jedna slza. Myslela som, že ich bude viac. Lenže nie. Len jedna slza. Prečo? Prečo znovu neplačem tak silno, ako keď som stratila dcéru? Možno preto, že Liam má pravdu. Už musím! Musím sa dostať z tohto hrozného stavu a znovu začať žiť. Tento krát mal Liam pravdu vo všetkom. Nik mi nevráti dcéru. Nepomôže mi keď budem naďalej ubližovať sama sebe. Akurát to tak ublíži môjmu synovi. Božemôj! Ja mám syna. Ako som mohla naňho zabudnúť? To som fakt tak zlá matka? On sa chudáčik niekde bezo mňa trápi, zatiaľ čo ja sa trápim nad niečím, čo už nikdy nevrátim späť. Zaprisahala som sa, že slza, ktorú som vyronila, bude posledná. Strata dieťaťa je ťažká, ale ja tu jedno predsa ešte mám. Nemôžem naň zabudnúť. Musím sa mu venovať. Jednoducho môj synček bude teraz pre mňa všetkým. Tiež som zistila, že mám pri sebe ľudí, ktorí ma vždy podržia a nedopustia, aby sa mi niečo stalo. Rodičia si už so mnou vytrpeli dosť, ale aj tak prišli. Snažili sa ma utešiť a pomôcť mi. Ani Chloe nezabudla. Bola tu so mnou a robila všetko pre to, aby mi pomohla. No a v neposlednom rade... Liam. Ani naňho nesmiem zabudnúť. On bol predsa ten, ktorý tu bol stále. Deň i noc. Aj v tých najhorších situáciách. Vtedy, keď som myslela, že umriem. Pomáhal mi, robil všetko len, aby mi bolo lepšie. Tiež veľmi trpel, ale aj tak tu bol. Odrazu ma napadlo všetko, čo sa stalo. Rozpamätala som si na všetky Liamove slová a tento krát som si bola niečím na sto percent istá.

Pozn. autorky: Ahojte. Práve ste dočítali nový diel. Dúfam, že sa páčil. Nebol najšťastnejší, ale čo už. Nabudúce sa to hádam zlepší. Budem veľmi rada za pozitívne hodnotenie, ale aj kritiku.Dominique