I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

36. DIEL

Liam zaklopal na dvere izby a ja som sa

zobudila. Ani neviem ako som zaspala. Vošiel a

hneď sa na mňa pozrel svojím, až príliš

dobrým, pohľadom.

"Zobudil som ťa?"

"No, asi áno."

"Prepáč, nechcel som. Je mi to ľúto."

"Nemá ti byť čo ľúto. Veď si nič zlé nespravil.

Koniec koncov, aj tak nemienim stále len spať."

"Nevravím, že máš spať stále. No bolo by

dobré, keby si oddychovala čo najviac. Dobre

vieš, že nechcem, aby sa ti niečo stalo,"

povedal a podal mi čaj.

"Neboj sa. Nič sa mi nestane. Sám si vravel, že

sa na teba môžem spoľahnúť a nedopustíš, aby

sa mi niečo stalo."

"Samozrejme, povedal som to. No dobre vieš,

že aj ty musíš dávať na seba pozor. Teda, už nie

len na seba, ale aj na toho druhého človiečika,

ktorý už o mesiac príde na svet."

"Máš pravdu, no už sa o mňa toľko neboj,"

povedala som a hodila na Liama nevinný

úsmev.

Potom som dostala sladký bozk na čelo a

vyzeralo to tak, že to dnes nebude jediný bozk.

Liam sa ku mne začal pomaly približovať a ja

som spravila to isté. S tvárami sme pri sebe

boli veľmi blízko a ja som čakala, kedy sa

konečne pobozkáme.

No nestalo sa tak. Musela som kýchnuť a toto

otravné kýchnutie všetko skazilo. Namiesto

bozku som sa dočkala akurát tak Liamovej

sťažnosti.

"No vidíš. Už si ochorela. To nám naozaj veľmi

chýbalo," síce to povedal nahnevaným tónom,

ale aj tak som v jeho očiach videla niečo, čo

nasvedčovalo tomu, že to myslí so žartom.

Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali a nakoniec

Liam odišiel. V izbe som zostala sama, no a

síce som povedala, že sa mi nechce stále len

spať, spánok ma nakoniec ovládol.

Zobudila som sa až na obed a spolu s Liamom

sme sa najedli. Mala som pocit, ako keby mi

niečo tajil. Snažila som sa zistiť čo najviac

informácií a chcela som sa dozvedieť, čo tým

tajomstvom môže byť. No nepodarilo sa.

Zostalo mi len dúfať, že som sa mýlila a žiadne

tajomstvo nemá.

Keď sme dojedli, začala som sa cítiť nevoľno a

ucítila som dosť silné bolesti v mojom