I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

21. DIEL

V hlave sa mi neustále motali tie isté otázky. Prečo je tu so mnou? Prečo neodišiel? A prečo ma stále drží za ruku? Vedela som len jedno, Liam tu bol so mnou stále. Ani na chvíľu neodišiel. Po celé tie hodiny sa nepohol ani na krok. Stál pri mne aj keď ma operovali. Vôbec som tomu nechápala. Prečo to vlastne robí? Stále som sa naňho dívala, ale nepovedala som ani slovo. Nakoniec prehovoril až on.

"Som naozaj rád, že sa ti nič nestalo. Ani nevieš, ako som sa zľakol keď som ťa tam videl len tak ležať. Naozaj som sa veľmi bál. Keby sa ti niečo stalo, nikdy by som si to neodpustil." Síce som na Liamovi videla, že hovorí pravdu, nenechala som to len tak. Nechcela som predstierať, že sa nič nestalo. Nikdy nezabudnem na to, čo mi spravil. Preto som sa aj teraz rozhodla byť na neho tvrdá.

"Tak ty by si si to neodpustil? A čo to všetko ostatné, čo si spravil? To ťa netrápi?"

"Och Emma, ani nevieš ako..." Liam chcel niečo povedať, ale prerušil ho doktor, ktorý po mňa prišiel. Išli ma vyšetriť a preto sme náš rozhovor museli prerušiť.

Veľmi som sa ale začudovala, keď Liam išiel so mnou. Na jednej strane ma to veľmi tešilo, ale tiež som sa bála, že to je len nejaká jeho hra. Možno to len predstiera a keď odídem z nemocnice, bude to ten istý Liam, čo predtým. Vyšetrenie vôbec netrvalo dlho, ale ja som stále cítila niečo zvláštne. Vždy keď som sa pozrela na Liama, vedela som, že ho niečo trápi. Bola som si tým stopercentne istá. Mala som pocit, ako keby mi chce niečo povedať. Vrátili sme sa do izby a konečne sme mohli pokračovať v rozhovore.

"Vieš, musím ti niečo povedať. Ani nevieš, ako ma to trápi. Jednu podstatnú vec som si uvedomil až dnes. Keď som ťa tam zbadal len tak nehybne ležať, ovládol ma strach. Vedel som, že ak sa ti niečo stane, neprežijem to. Jednoducho neviem prečo, ale až dnes som na niečo prišiel. Emma, všetko to, čo sme spolu prežili bolo nádherné. Každá minúta s tebou mi otvárala viac a viac oči. Prišiel som na to, kto v skutočnosti som. Už sa nechcem na nikoho hrať. Chcem byť sám sebou. Ale na jedno nikdy nezabudnem. Vždy na to budem myslieť a budem si to vyčítať. Bol som veľký hlupák a stále som. Ani nevieš, ako mi je to ľúto. Ublížil som ti a veľmi. Nechápem, ako som mohol byť tak bezcitný. Nikdy ma nezaujímali tvoje prosby. Myslel som len na seba a práve to je na tom najhoršie. Keby môžem tak by som ti to rád vynahradil. Lenže viem, že mi to neodpustíš. A tiež viem, že máš na to právo. Bol som hlupák, ale musím sa priznať, že stále aj som. Len vďaka tebe sa mením. Ty mi ukazuješ, čo je v živote podstatné. Som ti za to vďačný, ale to, čo som ti spravil bolo hrozné."

"Prestaň, prosím. Máš pravdu. Nikdy si sa ku mne nesprával tak, ako by som si zaslúžila. Bol si na mňa zlý, ale ja som ťa stále milovala. Všetko som tolerovala a tiež, ako ty nikdy na to zlé nezabudnem. Lenže teraz ma mrzí niečo iné. Neviem, čo bude s nami ďalej. Nemá zmysel, aby sme sa spolu trápili naďalej. Ty ku mne nič necítiš a preto bude lepšie ak na seba zabudneme."

"Myslíš si, že by sme to zvládli? Odlúčiť sa a nikdy sa už nevidieť? A čo tá láska? Tá podľa teba neznemená nič?"

"Znamená, ale jeden na lásku nestačí."

"Jeden? Prečo jeden? Ty ma nemiluješ?"

"Ja áno."

"Tak potom nechápem. Sme dvaja."

"Dvaja?"

"Samozrejme, že dvaja. Nikdy som si to nechcel pripustiť. Vieš, radšej som ti naschvál robil zle. Ubližoval som ti a myslel som si, že tak sa mi podarí na teba zabudnúť. No lenže to bola veľká blbosť. Asi si na to neprišla, ale keď som ťa tak bezcitne vyhodil, nechal som ťa sledovať. Po celý ten čas som chcel vedieť o každom tvojom kroku. V tom náhrdelníku, ktorý som ti dal, je prístroj pomocou ktorého som ťa sledoval. Vedel som, kde sa nachádzaš a tiež som všetko počul. Každé jedno slovo, ktoré si vyslovila. A keď si si ho dala dole, sledoval ťa Paul. Pamätáš si na to keď ste sa vtedy spolu stretli? Nebolo to len náhodné stretnutie. Sledoval ťa a ty si ho odhalila. Vedel som jednoducho o všetkom."

Nemohla som ani dýchať. Práve som si vypočula niečo, čo som tak veľmi chcela počuť už dávno. V každom jednom sne sa mi o tom snívalo. Túžila som, aby mi Liam raz povedal, že ma miluje. Práve sa to stalo! Teraz sa môj život znovu zmenil. Zatiaľ sa menil len k horšiemu, ale teraz... Cítim sa skvelo. Môj život teraz vyzerá tak nádherne.

Začala som plakať. Vždy som sa rozplakala, keď ma niečo trápilo, ale teraz to boli slzy šťastia. Všimol si to aj Liam.

"Neplač, prosím. Urobil som niečo zlé?"

"Nie ty hlupáčik. Len to najlepšie. Plačem od šťastia."

"To som veľmi rád. Neznášal som tvoje slzy a vždy keď si plakala, chcel som ťa utešiť. Lenže som nemohol. Bol som naozaj sprostý."

"Dôležité je, že si to uvedomuješ. Na tom, čo bolo nezáleží. Ale hovoríš mi naozaj pravdu, miluješ ma?"

"Samozrejme. Myslíš, že by som klamal? Na čo by som to robil? Veď by som ti mohol zasa len ubližovať. Milujem ťa a ani nevieš, aký som šťastný, keď som ti to konečne povedal. Bolo hrozné to tak dlho tajiť."

Liama som už dobre poznala a z jeho očí som dokázala rozpoznať kedy hovorí pravdu a kedy klame. Teraz som si bola istá, že je to pravda. Vravel to tak úprimne a ja som sa cítila skvelo.

Lenže nič netrvá večne a ja som si na niečo spomenula. Ten náhrdelník som nosila skoro stále. Mala som ho aj keď... Začala som sa cítiť trápne. Nevedela som, ako mu to vysvetliť.

poz.autorky: Ahojte. Tak a je to vonku! Teda aspoň prvá časť pravdy. Už, ale viac neprezradím. Vopred ďakujem za hviezdičky a komentáre.

Dominique

Moja pozn.: Ako myslíte, že sa to bude vyvíjať? Hovorí Liam pravdu? :D Napíšte vaše názory xD hve a nice day !