I'm not scared! (Liam Payne, Slovak FF)

38. DIEL

"Dobré ráno," pozdravil ma Liam, keď som vošla do kuchyne."Dobré," smutne som odpovedala."Je ti niečo?"

"Strašne ma bolí v bruchu."

"Nechceš ísť k doktorovi? Možno sa už blíži pôrod."

"To určite nie. Dobre vieš, že rodiť mám až o mesiac.""Nebola by si prvá ani posledná, ktorá by porodila skôr. Radšej by sme tam mali ísť. Emma, počúvaš ma?"

Počas toho, ako to Liam hovoril, sa mi zatočila hlava. Skoro som sa neudržala na nohách a keby nebolo Liama, určite by som bola už v bezvedomí."Poď si ľahnúť. Trochu si oddýchneš a potom pôjdeme k doktorovi. Nebudem riskovať, aby sa ti niečo stalo."

"Nič mi nie je. Som tehotná a je normálne, že mi prišlo nevoľno. Nikam nemusíme ísť.""Myslíš si, že som sprostý? Takmer si odpadla. Koho chceš oklamať?"

"Nikoho. Neodpadla by som. Len ma strašne bolia nohy. To bude asi z tých topánok, ktoré som mala včera obuté. Byť po celý čas na lodičkách nie je nič moc."

"Bola to tvoja voľba. Povedal som ti, aby si si obula niečo iné. Ale môžeme sa už rozprávať normálne? Načo mi klameš? To si vážne myslíš, že niečomu tak nenormálnemu uverím?"

"Je to pravda. Naozaj."

"Emma, neklam. Čo predo mnou tajíš? Trápi ťa niečo?"

Liam ma odhadol až veľmi dobre. Niečo ma naozaj trápilo. Uvedomila som si, že pôrod sa naozaj blíži. Už čoskoro sa to malé narodí. A čo bude potom? Čo spraví Liam? Ako sa bude správať? V hlave mi kolovalo milión otázok. Nikdy nezabudnem na jeho slová, keď mi povedal, že mi to dieťa vezme. Vraj ho už nebudem zaujímať. Lenže ako mu mám zmiznúť zo života bez môjho dieťaťa? Predsa ho tu nemôžem nechať samého. To by som nikdy nespravila. Ako by sa Liam mohol oň postarať? Dobre, možno si nájde pestúnku, ale aj tak. Jednoducho to bude aj moje dieťa a nikdy ho neopustím. Budem robiť všetko preto, aby som ho mohla vychovávať ja. Síce viem, že ma to mnoho bude stáť, ale som ochotná urobiť všetko. Problémom je, že moja láska k Liamovi je tak veľká, že neviem, či proti nemu dokážem bojovať."Počúvaš ma, Emma? No tak počuješ ma?" z myšlienok ma vytrhol Liamov hlas."Áno, prepáč. Nad niečím som premýšľala."

"Nad čím?"

"Premýšľala som o dieťatku. Chcem, aby sa už narodilo. Ako sám vidíš, je to so mnou čoraz horšie. Dúfam, že ten mesiac ešte vydržím," oklamala som ho.

"Vydržíš. Neboj sa. Vo všetko ti pomôžem a nejako to spolu zvládneme."

Na Liama som hodila nevinný úsmev. Potom ma nežne pobozkal a objal ma. Kiežby som mala takýto perfektný život stále."To preto si taká nesvoja? Nad týmto sa po celý čas trápiš?"

"Áno.""Ale no tak. Veď je to blbosť. Dobre vieš, že pokiaľ budeš so mnou, nič sa ti nestane.""Tým by som si nebola taká istá. Veď to ty si bol ten, ktorý mi ublížil. Nemám pravdu?"Liam sa na mňa zadíval, ale nič nepovedal. Všimla som si, že ten jeho milý výraz tváre zmizol. Nachvíľu to bol zas ten starý Liam. Presne ten, ktorého som vždy nenávidela, ale aj milovala."Dobre vieš, že pokiaľ to ty budeš chcieť, už nikdy nebudeš trpieť. Stačí sa len správať tak, ako sa patrí. Potom sa budeš mať dobre."

"Ale ako sa mám mať dobre, keď mi chceš vziať dieťa? To sa nedá! Ty to snáď nikdy nepochopíš," trochu som zvýšila hlas a Liama to nahnevalo."Dohodnime sa, že na to, čo si teraz povedala, zabudneme. Bol by som nerád, keby ti musím ublížiť."

"Vyhrážaš sa mi? Sľúbil si, že mi neublížiš. Nebodaj si na to zabudol?"

"Nezabudol. To ty si asi zabudla, že ja som ti povedal, že mi po pôrode za všetko to, čo sa mi nepáčilo, zaplatíš. Dobre vieš, že som ti dlžný ešte jedno znásilnenie. No zmeňme tému. Teraz sa už o tom nebudeme rozprávať! Rozumieš?"

"Rozumiem."

Neviem, prečo som to povedala. Nikdy by som s niečím takým, ako je znásilnenie, nesúhlasila. Teraz ma ale ovládol strach. Strach z toho, čo ma čaká. Liam sa nezmenil a určite bude chcieť dosiahnuť svoje. Ako sa mám teda ubrániť tomu, aby mi neublížil? Nechcem si ani predstaviť, čo ma čaká.Znovu som dostala silné bolesti, ktoré sa hneď rozšírili po celom mojom tele. Nejako som sa to sama pokúsila pretrpieť a Liamovi som nič nepovedala. Našťastie sa mi polepšilo. Znovu som sa cítila dobre a preto som vstala z postele."Kam ideš?" opýtal sa."Neviem. No zabudni na to, že budem celý deň v posteli. Veď neumieram," trochu som po ňom skríkla."Nezvyšuj na mňa hlas, Emma. Nepamätáš si na to, čo som pred chvíľou povedal? Teraz ti neublížim, ale potom ti to zrátam."

"Ty mi chceš niečo zrátať? To skôr ja tebe by som mala zrátať všetko, čo si mi spravil."

"Emma, upokoj sa!"

"Neupokojím sa! Mám pravdu a ty to vieš. Nebudem sa ťa báť, Liam. Keď sa to dieťa narodí, zoberiem si ho a navždy od teba odídem."

"Si na veľkom omyle. Nikdy ti niečo také nedovolím. Na to môžeš zabudnúť!"

"To ty môžeš zabudnúť na to, že sa ti budem podriaďovať. Už nie som tá sprostá Emma. Zmenila som sa, no možno aj vďaka tebe. Prišla som na to, že nechcem byť ženou, ktorá sa ťa bude báť. Na to zabudni. Mám vlastný život a už onedlho v ňom nebudeš mať žiaden význam."

"Váž svoje slová. Ináč sa neovládnem. Nechcel by som ti uškodiť.""Zas sa mi vyhrážaš? Pokojne môžeš, pretože ako som povedala, nemáš pre mňa žiaden význam. No a tak isto nebudeš mať význam ani pre to dieťa. Nikdy sa nedozvie, že ty si jeho otec."

"Ach, Emma. Si naozaj krásna žena, to sa musí uznať. Ale tak isto, ako si krásna, si aj hlúpa. Kedy už konečne pochopíš, že bezo mňa nedokážeš žiť? Si na mne závislá. Sama vieš, že si bezo mňa nedokážeš predstaviť ani jeden deň v živote. Neviem, kedy si už uvedomíš, že si mala veľké šťastie. Keby som si ťa vtedy v tom bare nevšimol, bola by si len obyčajné dievča. Rozmýšľala si niekedy nad tým, aké si mala šťastie? Teraz tu namiesto teba mohla byť iná. Možno by si viac cenila toho, čo pri mne má."

"A ja zas neviem, kedy si ty uvedomíš, aké máš šťastie. Keby som vtedy do toho baru nešla, tak by sme sa tam nestretli. To ty by si mal premýšľať nad tým, aké máš šťastie. Možno by si tu mal teraz inú, ale čakala by s tebou dieťa? Urobila by ťa tak šťastného, akého som ťa spravila ja? A ešte na niečo nezabúdaj. To ty si ma k sebe znovu priviedol. Ja som už odišla. Lenže ako vidno, chýbala som ti. Tak kto je potom na kom viac závislý?"Liam sa mi chvíľu len díval do očí. Jeho pohľad bol zvláštny. Raz by ma najradšej vlastnoručne zabil, no na druhej strane by ma najradšej objal a pobozkal. Poznala som ho už dobre a vedela som, čo práve cíti. Nakoniec niečo začal hovoriť. Bohužiaľ ja som ho nevnímala. Cítila som, ako sa to dieťa vo mne pohlo. Tento krát to bolo ale úplne inak ako obvykle. Potom som ucítila akúsi vlhkosť. Podľa toho, čo mi raz povedal doktor, naznačovalo to tomu, že mi odtiekla plodová voda. To znamená, že už budem rodiť! Bože môj, ja budem rodiť!

Pozn. autorky: Ahojte. Dúfam, že sa vám tento diel páči. Vopred ďakujem za komentáre, ale tiež hviezdičky. Budem naozaj rada.Dominique