Go Wild For A While

From happiness to sadness

V aute bolo celý čas ticho. Obom to tak vyhovovalo...teda aspoň mne.

V okienku, kde prijímajú pacientov som vyzistila na akej izbe leží babka. Onkológia, najhoršia časť nemocnice. Vošla som do izby 206. Babka ležala na posteli a keď ma uvidela, tak sa pokúsila o slabý úsmev. Bolo hrozne vidieť člena vašej rodiny v takom stave. Do izby vošiel doktor a prerušil naše rozprávanie. Museli sme opustiť izbu. Babke som sľúbila, že ju budem navštevovať. Chcela som vedieť, ako na tom babka je, tak som počkala na chodbe pána doktora.

,,Vy ste rodina pani Suzan Brown?"spýtal sa doktor, keď nás zbadal na chodbe.

,,Áno som jej vnučka. Prosím vás, ako je na tom?"so strachom som sa ho spýtala.

,,...Je mi to ľúto, ale vaša babička ma metastázy na pľúcach...ma pokročilé štádium rakoviny..."

To bolo jedine, čo som dokázala zachytiť. Môj mozog viac nedokázal fungovať.

Vlastne mi povedal, že mojej babke nie je už pomoci. Jediné, čo môžu urobiť, je tlmiť bolesť. Povedal, že takto môže žiť rok alebo len niekoľko mesiacov... Je len na rakovine, ako rýchlo bude devastovať telo. Sadla som si na stoličku a tvar som si dala do dlani. Zase sa ma zmocnil plač.

,,Láska ja neviem, ako by som ti pomohol. Je mi to hrozne ľúto..."povedal Gray. Niečo ešte hovoril, ale ja som ho už absolútne nevnímala.

,,Poďme domov..."postavila som sa a kráčala som ani neviem kam. Grayson ma viedol.

Viem bola som hrozná, ale zomiera mi babka...

,,Poď k nám spať. Nechcem, aby si bola doma sama..."presviedčal ma Grayson, aby som išla k ním, vraj tam bude aj Emily.

,,Grayson mne je jedno, kde som. Nepomôže mi to. Či som tu alebo u vás nič to nezmení..."odpovedala som mu bez emocii.

,,Ja viem, ale takto ťa bude ešte viac ničiť samota"stal si za svojím.

,,A nie je to jedno?"

,,Nie nie je! Láska poď, chceme ti pomôcť"prosil ma.

,,Fajn keď inak nedáš"

V takomto stave som bola niekoľko najbližších dni. Časom som bola zmierena s tým, že jedného dňa príde...príde ten deň lúčenia. Za babkou som chodila pravidelne, snažila som sa pred ňou tváriť silno, no vo vnútri som bola totálna sračka. Je to tak... A čo Grayson? Ten sa mi snažil byť odporov aj s Emily a chalanmi, ale bolo to ťažké sa správať normálne. Snažila som sa, ale bola som vyčerpaná, zničená, smutná. Chápali prečo som na nich občas odporná, ale niekedy boli z toho na nervy aj oni. Fakt toho bolo už niekedy moc. Kvôli tomu sme sa občas aj hádali. Emily sa s tým viac zmierila, než ja, ale ja som s babkou mala pevnejší, bližší vzťah. Mimochodom myslela som si, že v novom roku budem riešiť, čo ja viem náš spoločný život s Graysonom, no on si pre nás pripravil čosi iné.

Babka približne po troch mesiacoch, čo som sa dozvedela že je chorá umrela. Bolo to hrozné. Najhoršie chvíle môjho života. Smútok, bezmocnosť, úzkosť... Toto človek cíti, keď stratí milovanú osobu. Nechcem to už nikdy v živote viac cítiť! Dnes je babkin pohreb. Prišli aj rodičia, len brat nemohol prísť, lebo bol odcestovaný. Bolo mu to ľúto, že nemôže prísť.

Ani neviem, kto všetko mi podal ruku a povedal "úprimnú sústrasť". Chcela som aby sa toto "predstavenie" čím skôr skončilo. Po pohrebe som chcela byt niekde, kde budem sama. Potrebovala som si urovnať myšlienky a preto som sa rozhodla ísť do babkinej veľkej záhrady, ktorú mala za pozemkom. Nikdy som vám  o nej ani nepovedala. Okrem domu so záhradou (záhradou myslím stromy, záhony kvetov a krásny trávnik) mala ešte jeden pozemok. To považovala za záhradu, kde som s ňou trávila veľa času, ako dieťa. Pestovala si tam hocičo a ja som jej tam pomáhala. Bolo to tu trošku iné, ako keď babka žila. Okrem toho, že to tu bolo vždy udržiavané, teraz to bolo zarastené. Stratilo to tu akúsi iskru, babičku. V rukách držím list, ktorý mi napísala babka.

Moja najdrahšia Veronika. Viem, že takto si si to nepredstavovala. Chcela som vám to povedať, ale tvoja teta mi to zakázala, myslela si, že sa záhadne vyliečim. Bolo by to aj ťažké povedať ti, že som chorá, keď si žiarila šťastím a láskou. Stretla si skvelých kamarátov. Viem, že za tým šťastím je ten chlapec Grayson. Páči sa mi. Je pekný, múdry, milý a hlavne je vidieť, že ťa úprimne ľúbi. Nechcem, aby si sa kvôli mne viac trápila. Ži svoj život aj naďalej. Neboj stále budem pri tebe v tvojom srdiečku. Chcela by som ti zanechať moju záhradu, ktorú mám za domom. Teraz, keď sa o ňu nikto nestará bude zanedbaná, no nechaj si ju alebo ju predaj. Je to na tebe zlatko. Ľúbim ťa.

Dočítala som posledné riadky z listu. A utrela som si slzy. Teraz si uvedomujem, že som poslednú dobu trávila s babkou malo času. Možno keby som bola s ňou častejšie, tak by som sa prestala nenávidieť. Som na seba nahnevaná za to, že som vymenila svoje záujmy za rodinu. Keby som sa nezaujímala o blbú Coachellu, tak by som s ňou strávila posledný rok a pol alebo koľko to už je čo som tu v Amerike. Všetko som tak unáhlila. Áno bola som šťastná, ale ak mám opísať moje šťastie teraz... Je na bode mrazu. Asi by som sa mala vrátiť tam odkiaľ som prišla. Slovensko. Bude lepšie ak sa tam vrátim a urovnám si svoje myšlienky.

• Akosi sa nám to tu celé rúti... Veronika smúti a všetko pozitívne, čo v sebe mala ničí negatívnym myslením... Dúfam, že sa vám časť páčila 😊 vote/koment poteší... peace ✌🏻🤘🏻