☆Dvere☆

7K 132 8
                                    

*Ellie*
Veríte v osud? Veríte v lásku? Ošiaľ, ktorý spôsobuje svojím bezhlavým zamilovaním? Človek vtedy prestáva racionálne myslieť, je to ako extáza. Ak ju raz okúsite stávate sa závislý. Svet je zrazu farebný ako dúha a my sa na každom kroku šialene usmievame. Len tak, pretože aj to je vedľajší účinok už spomínanej drogy. Potom sa však začne všetko rozpadávať ako domček z karát a my si uvedomíme, že to nie je celkom podľa našich predstáv. Stojí to však za to? Stojí to za všetko to úsilie, bolesť čo so sebou prináša? Robiť všetko preto, aby sme ešte raz ucítili jeho pery, bezhlavý tlkot srdca, keď sa nás dotýka, prosiť za posledný pohľad do očí čo nám tak ublížili? Rozmýšľala som nad touto otázkou už mnohokrát, no odpoveď bola stále v nedohľadne.
,,Ellie?" ozval sa hlas mojej mami a tým prerušil moje myšlienkové pochody. Naklonila som sa dopredu a uprela pohľad na asfaltovú cestu ktorou sme šli.
,,Áno?" odpovedala som zamyslene.
Otec na mňa zazrel v spätnom zrkadle a ja som pregúlila očami. Presne som vedela čo sa chystá povedať.
,,Nechceš si to predsa len rozmyslieť?" povedala opatrne, no v jej hlase som začula iskierku nádeje.
Samozrejme, že si to nemohli odpustiť. O mojej vysokej sa doma viedli vojny posledný rok skoro každý deň. Otec nechcel, aby som išla ďaleko, no moje nespútané srdce priam volalo, aby som odišla čo najďalej ako sa len dá.
,,Nie, nerozmyslím si to. Už na to nie je čas, nemárnime predsa takú dlhú cestu aj s mojimi vecami." Snažila som sa celú túto frašku nejak zahovoriť.
Otec pevne zovrel volant. Cítila som to napätie vo vzduchu, no o chvíľu to prejde. Asi tak o desať minút, keď ma vyložia pred internátom a ja konečne začnem odznova. Nový začiatok, to presne teraz potrebujem. Praha je presne to pravé miesto, cítim to.
Trochu ma trápila myšlienka s kým budem na internáte. Čo ak to bude nejaká hrozná osoba? Bude fajčiť mne priamo pod nosom? Neznášam pach cigariet zo všetkého najviac. Alebo... čo ak si bude na izbu stále vodiť nejakých chlapov? Kam pôjdem?
Moje obavy sa stupňovali čím ďalej tým viac dokým sme nezastavili pred staršou budovou. Mojim novým domovom. Naprázdno som prehltla. Nebola to žiadna paráda. Nuž na nasledujúcich päť rokov to bude musieť stačiť.
Opatrne som vytiahla kufor z auta a tackala sa s ním po schodoch hore. Mama bola ihneď za mnou s ďalšími vecami v rukách.
Všade sa ozývali rozhovory ľudí naokolo, len v rýchlosti som mrkla na tváre, ktoré si ma obzerali. Boli to dve čiernovlásky, ktoré nevyzerali vôbec priateľsky. Mini sukne, ktoré skoro nič nezakrývali boli súčasťou ich outfitu a fialový rúž zdôrazňujúci plné pery na dokonalej tvári nesmel chýbať.
Tak s týmito určite neprehovorím po celý môj pobyt tu, aspoň pokiaľ to nebude potrebné.
Ďalšie poschodie bolo za nami a ja som konečne spustila kufor na podlahu. Skoro som bežala k izbe číslo 83. Bez zaklopania som vtrhla dnu. Vôbec som nerozmýšľala. Obraz čo sa mi naskytol snáď už nebudem musieť znova vidieť. V hlave mi prebehlo, že to predsa len bude jedna z tých čo si k sebe vodí cudzích ĺudí.
,,Pardon." Vyhŕkla som a zavrela dvere.
Moja ,,spolubývajúca" tam mala mužskú návštevu. Nebolo to síce také hrozné, no nemám za potrebu pozerať sa ako na sebe ležia nalepení a bozkávajú sa. Hneď na to sa dvere roztvorili a z nich vyšiel vysoký hnedovlasý chlap v koženej bunde. Vyzeral nebezpečne, autoritatívne, no zároveň pekelne dobre. Vlasy mal pedantne vyčesané dohora, asi to bola jediná vec, ktorá na ňom vyzerala normálne. Jeho oči, pery, celá jeho tvár bola až nadprirodzene krásna. Hruď mu pokrývalo čierne tričko a bunda, no aj tak som si všimla tetovanie na prstoch. Ostala som bez dychu, srdce mi divo bilo do hrudného koša a moje nohy skoro vypovedali službu keby som nemusela cúvnuť, aby prešiel popri mne. Chvíľu na mňa nepriateľsky civel a potom odišiel, bez slova. Konečne som vydýchla, ani som si neuvedomila, že zadržiavam dych.
Kým som sa stihla spamätať stála pri mne mama s taškou v rukách.
,,Nejdeš ďalej?" spýtala sa.
,,A-áno." koktala som, stála vyvedená z mieri.
,,Budeš mi chýbať Ellie, tak veľmi." Potiahla nosom mama.
Nahla som sa a objala ju.
,,Aj ty mne."
,,Volaj nám, píš, čokoľvek, len nech viem, že si v poriadku."
,,Budem." usmiala som sa.
Mama ma ešte raz tuho objala a potom som uvidela jej nádherný úsmev poslednýkrát za tento najbližší mesiac. S otcom som sa rozlúčila ešte dole, nebolo to ťažké, jedno ahoj na ktoré odpovedal, aby som niečo nevyviedla a bolo to. Mama to prežívala horšie. Vo veľa veciach sme si podobné, no otcove gény majú bohužiaľ prevahu. Tvrdohlavosť a argumentovanie boli moje typické vlastnosti.
Keď som sa konečne spamätala a pripravila na fakt, že teraz som sama, len ja a nikto iný som pohla kľučkou a znova otvorila dvere.

Bláznivá, Hlúpa Láska (dokončené)Where stories live. Discover now