Bláznivá, Hlúpa Láska (dokončené)

《Pravidlá》

*Ellie*

,,Potrebujeme si určiť isté pravidlá" oznámila mi ryšavka predo mnou.
Len som nemo prikývla. Bola nepriateľská, alebo sa tak aspoň zdala.  To, že vyzerala ako jedna zo... ehm... šľapiek, ktoré som videla na chodbe... s tým by som sa zmierila, ale tón akým na mňa rozprávala sa mi nepáčil.
,,... takže jednoducho odídeš" dokončila svoj príhovor a konečne prestala s tým pobehovaním hore-dolu.
,,Dobre, ale kam mám podľa teba ísť?"
Podĺa toho čo som už videla bolo viac ako jasné, že ak budem chcieť splniť jej požiadavky budem musieť prespávať pod mostom.
,,Niečo si nájdeš, vyzeráš ako chytré dievča" žmurkla na mňa a odpochodovala preč. Ak by nebola oblečená ako bola a nesprávala sa ako sa správala pomyslela by som si, že je to veľmi milé dievča.
Introvertná ryšavka s modrými očami a pleťou bielou ako sneh.
Len tak som tam sedela na posteli a snažila sa spracovať čo sa práve udialo. Áno. Bude to ten najťažší rok v mojom živote. Prakticky mi povedala, že ak si tu dovedie nejakého chlapa mám sa zdekovať niekam preč. Čo sa bude opakovať každý jeden večer, som si tým na sto percent istá. Takže si musím čím skôr nájsť nejakú kamarátku a dúfať, že bude akceptovať moje časté návštevy.
Len som si pretrela tvár a pustila sa do vybaľovania. Izba bola celkom priestranná. Dva stolíky, dve skrine a dve postele. To bolo všetko. Myslím, že keď sa v meste ako tak zorientujem skočím do obchodu kúpiť aspoň jednu poličku na knihy.
Po úpornom dni som sa konečne uložila do postele.
Beatrice sa ešte stále nevrátila, pod týmto menom sa mi stihla predstaviť moja spolubývajúca.
Vzala som zo stolíka telefón a napísala mame, že som v poriadku.
Potrebovala som to, tak veľmi som to potrebovala. Odísť ďaleko a začať odznova. Všetko hodiť za hlavu. Konečne som zaspávala s úsmevom na perách, aj keď s malými obavami.
Mohlo byť tak tri hodín nad ránom, keď sa dvere roztvorili.
Hneď som sa prebrala, no neodvážila sa ani pohnúť.
,,Dopekla" začula som ženský hlas a to mi dovolilo zapáliť lampu a pozrieť sa čo sa deje.
Predo dvermi stálo akési dievča a v rukách držala chlapca. Bol opitý to som si všila hneď a tá chudinka ho zrejme odpratávala domov.
,,Prepáč, asi to bude omyl" vzdychla si a zastonala od ťarchy toho blondiaka.
Bol v podstate v bezvedomí.
,,To nevadí" povedala som v šoku. Brunetka sa nezdala byť nepriateľská a preto som sa postavila z postele a podišla k nej.
,,Môj brat to prehnal oveľa viac ako mal a dal mi do ruky tento kľúč, myslela som, že ... myslela som, že je to jeho izba" vzdychla si a chytila ho pevnejšie okolo hrudníku.
,,Chápem, asi ho má od Beatrice, mojej spolubývajúcej. Mám ti pomôcť?"
Aj tak som už bola hore a bolo mi jej trochu ľúto,
,,Nechcem ťa tým zaťažovať"
,,To je v poriadku" usmiala som sa a uchopila svalnaté telo.
,,Mimochodom, volám sa Mia" povedala, keď sme sa trepali po chodbe aj s osemdesiat kilovým nákladom.
,,Ellie, rada ťa spoznávam"
,,Aj ja teba" zasmiala sa.
,,Počkaj, kam to vlastne ideme?"
,,Za rohom je kreslo, tam ho hodím a skúsim sa vrátiť nájsť kľúče"
,,Aha"
,,Prečo si nebola na párty?" spýtala sa, keď nám už do očí zasvietilo kreslo.
,,Som tu nová a po pravde ani som nevedela, že sa niečo koná"
,,Ach táaák, si prváčka. To nevadí, na ďalšiu prídeš, dlhujem ti to. Aj keď ja tam nerada chodím. Vždy ho potom odpratúvam domov.
,,Nie! Meredith! Prisahám, že som s ňou nič nemal!" ozval sa opileckým tónom Miin brat.
,,Hm" zasmiala som sa a Mia len pregúlila očami.
Obe sme nabrali všetku silu čo v nás bola a uložili sme nevedomého blondiaka na kreslo.
,,Prosím, ak by som ťa ešte o niečo mohla poprosiť... ostaneš tu s ním? Ja budem za minútku naspäť, len aby náhodou nezašiel do izby nejakej inej osobe" zasmiala sa.
Síce som sa trochu bála ostať tu s cudzím človekom a čo viac opitým, no Mia sa zdala byť naozaj milá a môže nastať situácia, že budem potrebovať pomôcť ja.
,,Dobre, len sa ponáhľaj" usmiala som sa.
,,Ďakujem ti, máš to u mňa"
Zdúchla tak rýchlo a ja som tu ostala sama.
Ani mi neprezradila meno toho chlapca. Len som si vzdychla a oprela sa o stenu.
Neviem koľko je u nej minútka, no je preč už asi pätnásť minút. Počas toho, osoba oproti mne stále niečo mrmlala až sa napokon ako, tak prebral.
,,Kde je Mia?" boli jeho prvé slová.
,,Ona išla ... bude o chvíľu tu" povedala som a priskočila k nemu.
Bolestne zastonal a pozrel do stropu.
Nevedela som čo robiť, ani či mám niečo povedať.
Keď sa jeho oči znova pomaly zatvárali vyľakala som sa. Sama neviem prečo. Sadla som na okraj kresla, tak aby som sa ho nijak nedotýkala inými partiami ako rukami. Opatrne som mu chytila tvár do dlaní.
Bol to pekný chlapec, no bohužiaľ mimo moju ligu. Kto by odolal sexi, vypracovanému blondiakovi? Na pokožke som cítila jeho jemné strnisko a už už sa chystala dať ruky preč, keď ma chytil za zápästie a pridržal mi ich tam.
Trochu mi odľahlo, že neupadol do bezvedomia, alebo niečoho podobného.
,,Si-si, v poriadku?" zakoktala som sa. Dotyk jeho ruky ma trochu vyvádzal z miery.
,,Nebola si na tej párty nie? Nepamätám si ťa"
,,Nie, nebola"
Každý tu o tom hovorí, prečo som o ničom nevedela?
,,Ak by si bola, vedela by si, že takto ešte som v poriadku" uchechtol sa a konečne mi prepustil ruky zo zajatia. Hneď som sa postavila a cúvla.
,,Dobre, nemáš číslo na tvoju sestru, alebo niekoho, kto by ťa odviezol domov?"
Na chvíľu zašmátral vo vrecku.
,,Nie, telefón som musel niekde stratiť"
,,Vravela, že nebude dlho" vzdychla som si nervózne.
,,Len kľud, ja nehryziem" uškeril sa.
Len som odvrátila zrak a modlila sa, aby Mia prišla čo najskôr.
,,Čo ťa doviedlo práve sem?" spýtal sa.
Zarazilo ma to, myslela som, že nie je schopný rozmýšľať.
,,Ja neviem, chcela som len kvalitnú školu čo najďalej"
,,Takže utekáš" ukázal na mňa prstom.
,,Nie, len som potrebovala začať odznova"
,,Utekáš" uškeril sa, ale potom sa mi tvár skrivyla a to bolo znamemie len jediného.
,,Nie, nie, nie, nie, len tu nie!" rozhliadla som sa navôkol.
Do očí mi udrelo vedro s mopom na konci chodby. Rýchlo som ho zchmatla a v poslednej chvíľi ho pred neho vložila.
To čo následovalo potom ma donútilo odvrátiť zrak.